Osobná a liturgická modlitba sú ako dve veslá loďky, na ktorej sa plavíme smerom k Bohu.
Tieto slová zazneli na duchovných cvičeniach, ktoré viedol istý jeromonach pred auditóriom kňazského seminára.
V poriadku, začiatok je zrozumiteľný. Každý človek, ktorý vstupuje do rozhovoru s niekým iným, používa svoju vlastnú slovnú zásobu a rozpráva bez nejako vopred načrtnutých schém. Čo však druhá časť, druhé veslo tejto loďky? Načo je dobrá modlitba "z knižky"? Veď ak je modlitba rozhovorom s Bohom, potom je logickejší variant A, rozhovor vlastnými slovami. Alebo nie?
V poslednej dobe (a myslím tým aj obdobie pred korona izoláciou) sa stala v našich jazykových končinách hitom kniha českého kňaza s názvom Buď, kde jsi a keďže pre nás, Slovákov, už nie je ani zďaleka jednoduché a prirodzené čítať knihy v "exotickom" českom jazyku, kniha sa dočkala aj slovenského prekladu. Teda slovenského prekladu sa dočkala v prvom rade preto, že je naozaj dobrá (a ďalej preto, že je to pomerne jednoduché prekladanie).
Autor knihy, otec Štěpán Smolen, ešte ako bohoslovec zažíva časovo-priestorový únos z reality kňazského seminára do prostredia púštnych otcov. Na púti za starcami ho sprevádza prepodobný Ján Kassián.
Abba Serenus dáva nášmu novodobému pútnikovi pri hľadaní skutočnej hĺbky modlitby toto ponaučenie:
Kto sa chce modliť len vlastnými vetami, ktoré mu samé prídu na jazyk, bude čoskoro Bohu opakovať iba pár plytkých fráz. My na púšti sa modlíme najskôr slovami Písma a vyslovujeme ich tak dlho, kým sa nestanú aj našimi vlastnými slovami... Nech už dospeje naša modlitba akokoľvek vysoko, pri žalmoch začíname a k žalmom sa opäť vraciame.
(Buď, kde jsi, s. 94)
Pri nedávnej návšteve jedného priateľa som sa dozvedel krutú pravdu o výrobe stopercentných džúsov. Slová "vyrobené z koncentrátu" znamenajú zhruba toto: šťava z ovocia sa sušením a inými procesmi premení na prášok. Prevezie sa v suchej forme k "výrobcovi" džúsu, kde sa opäť spojí s vodou a nejakými ďalšími prísadami a na svete je predajný nápoj. Nie, nemám v úmysle šíriť nijakú osvetu. Tento postup sa mi však spojil s radou ruského svätca Teofana Zatvorníka:
V našich modlitebných knihách sú modlitby svätých otcov - Efréma Sýrskeho, Makaria Egyptského, Bazila Veľkého, Jána Zlatoústeho a iných veľkých mužov modlitby. A keďže boli naplnení duchom modlitby, boli schopní vložiť tohto ducha do slov a odovzdať ich nám. Keď človek vstupuje do týchto modlitieb s pozornosťou a úsilím, potom úžasný a modlitbou napĺňajúci Duch vstúpi doňho.
(Teofan Zatvorník, Ako sa modliť, Homília prvá)
Krásnym záverom a zjednotením týchto dvoch diel, ktoré delia roky a kilometre je to, že modlitba s pomocou slov iných, modlitba s modlitebnou knižkou, nie je spútaním srdca človeka a jeho modlitby. Je naopak obohatením a oslobodením od seba samého, otvorením priestoru pre Božieho Ducha, ktorý je prvoradým autorom modlitieb. Jazyk liturgických modlitieb sa môže stávať našim vlastným jazykom, ktorým sa obraciame k Bohu zjednotení s tými, ktorí nás na ceste k zbožšteniu predbehli a už sa radujú zo svojho Cieľa.
Žiadne komentáre:
Zverejnenie komentára