24. Chaos na tróne

Chaos na tróne

Byzantská liturgia je veľmi pestrá v používaní rôznych pojmov. Často je tá istá vec pomenúvaná aj troma rôznymi názvami, a pritom sa stále jedná o jednu a tú istú skutočnosť. Miesto, ktoré je príkladom hromadenia takýchto pojmových kôpok je svätyňa chrámu. Alebo by sme ju mali skôr nazvať oltárom? Aha, hneď jeden príklad. Keď liturgické rubriky hovoria o tom, že kňaz okiadza oltár, myslia tým skôr svätyňu. Áno, nazývajú ju aj svjatiliščom alebo svätyňou svätých, ale mnohokrát používajú práve tento termín, ktorý máme vďaka západnému obradu skôr spojený s obetným stolom.

Aké sú teda správne pomenovania (položme si otázku rovno v pluráli) pre stôl, ktorý sa nachádza uprostred oltára čiže svätyne? Jedným z nich, ktorý nás môže uviesť do mierneho zmätku, je žertvenník. Tento názov pochádza od slova žertva, teda obeta. Častejšie sa však používa na stôl, ktorý slúži na prípravu obetných darov a nachádza sa nie v centre svätyne, ale na jej severnej strane. Podstata názvu nás však upriamuje na to, že toto pomenovanie patrí skôr obetnému nie proskomídijnému stolu (na tomto mieste by sme sa opäť mohli zaseknúť pri slove proskomídia a jeho viacznačnosti, ale my si momentálne nechceme komplikovať životy, však?).

Častým a zaužívaným pomenovaním "oltára" uprostred oltárnej časti je prestol a práve k tomuto pojmu sme dnes chceli dospieť. Čo znamená toto slovo a čo nám chce povedať o povahe vznešeného stola uprostred svätyne? Veľmi zjednodušene ho môžeme preložiť ako trón, hoci o jeho rôznych významoch a významových odtieňoch by sme mohli viesť vedecké diskusie (pozri napr. Ďačenkov cirkevnoslovanský slovník, s. 491). 

A tu je povestný pes zakopaný! Množstvo vyššieho či nižšieho kléru alebo aj posluhujúcich v našich chrámoch považuje stôl uprostred svätyne za svoj pracovný stôl. Teda tak, ako má kuchár v kuchyni svoj pracovný stôl, ako má stolár svoj pracovný stôl v dielni, ako má opravár svoj pracovný stôl, má kňaz tento pracovný stôl uprostred najsvätejšieho miesta v chráme, svätyne. A dôsledky tohto uvažovania sú jednoznačné, ba až do očí bijúce. Na prestoloch potom nachádzame rôzne artefakty: dva až tri druhy dezinfekcie, množstvo prenosných mikrofónov prevyšujúce počet slúžiacich kňazov, materiál z krúšiacich sa stien, liturgické programy rôznych veľkostí, poháre s vodou, rôzne druhy a žánre kníh, pomôcky na čítanie... 

Potrebujeme sa však na prestol začať pozerať ako na trón Nebeského Kráľa. Boh sa rozhodol stať jedným z nás, vstúpiť do tohto biedneho sveta, ba dokonca, prijal spôsoby prebývania vo svätých Tajomstvách. Stal sa tým najpokornejším. To však neznamená, že máme pokorovať jeho prebývanie medzi nami aj prostredníctvom nedostatočnej úcty k jeho trónu. Je zaiste praktické mať všetky vyššie spomenuté veci pri slúžení liturgie po ruke, nesmieme však zabúdať na to, čo je prvoradou úlohou prestola: byť trónom Kráľa kráľov, Božieho Syna. Nikto z nás by si zrejme nedovolil pozvať na návštevu do svojho domu pápeža alebo nejakého kráľa či prezidenta a posadiť ho na stoličku, na ktorej má porozkladané náradie, žehličku, zvyšky z raňajok alebo iné domáce drobnosti. Majme teda patričnú úctu aj k trónu, na ktorý pozývame samotného Boha.