08_Offline časoslov

Keďže je tento blog založený na zvedavých otázkach a na snahe odpovedať na tieto otázky, neprehliadnem ani tú z nich, ktorej sa mi v poslednej dobe často dostáva. Teda, ide skôr o dvojotázku, aby sme boli presní.
Figurant A: "Ó, otec Kyriak! Ešte stále pracuješ na tom časoslove?"
Ja: "Ó, áno, ešte stále."
A: "A kedy bude offline verzia? Neuvažujete nad tým?"
Ja (v mysli): "Jasné, vo dne v noci. Ani sa nenajem."

Pravdaže, danej odpovede sa zdržím, pretože by mala ďaleko od pravdivostnej hodnoty 1. Teraz však vážne: Ako je to s offline verziou časoslova???

A v tejto chvíli príde na rad šokujúce odhalenie, ktoré mnohých iste zarazí alebo aspoň šokuje. Vážení čitatelia, vážení priaznivci časoslova, offline verzia je už na svete. A teraz to viete, tajomstvo prestalo byť tajomstvom.

A v tomto krátkom článku si stručne povieme o tom, ako ju používať. Bude to tak trochu vyzerať ako recept. Potrebujeme:

1. Knihu s názvom Časoslov. Neviem, ako by sme tento názov preložili do slovenského jazyka a aj cirkevnoslovanský slovník toto slovo preloží ako "časoslov". Je to kniha so základnými časťami všetkých bohoslužieb denného okruhu.
2. Zopár ďalších kníh (ak sa chceme modliť dlhodobejšie): Oktoich (alias osmohlasník, diel I. a II.), Triodion (alias Trojpiesňovník, má tri diely, aby sme boli presní), Mineu (teda 12 dielov knihy, v ktorej nájdeme menlivé časti na každý deň).
3. Aby sme to vedeli dať dokopy zíde sa nám Tipikon, teda niečo ako poriadková služba, alebo návod ako to všetko pospájať.
4. A k tomu ešte veľa trpezlivosti s výnimkami a všemožnými kombináciami.

Ak toto všetko máme, držíme v rukách niekoľko sto rokov starú offline verziu časoslova. Žiadne návštevy google obchodov alebo niečoho podobného, žiadne megabajty dát. Čierne na bielom, bez internetového pripojenia a dát.

Zdá sa vám to komplikované? Nuž, asi to tak bude. Veď o časoslove by mohla vzniknúť aj samostatná veda, takzvaná horológia. 

Apoštol Pavol píše: "A tak teraz zostáva viera, nádej a láska, tieto tri..." (1 Kor 13,13)

A čo zostáva nám? A) Zaobstarať si týchto cca 20 kníh a užívať si vlastný, dvadsaťkilový offline časoslov. B) Tešiť sa, že aplikácia časoslov funguje (aspoň) v online režime a že je plná skvelých vecí. C) Hľadať kompromis k verzii A a B tým, že občas chytíme do rúk aj nejakú tú skrátenú knižnú verziu časoslova, napr. vo forme knihy Hore srdcia alebo Večiereň. 

A ešte je tu možnosť D), tá je však akýmsi doplnkom k trom predošlým: modliť sa za projekt časoslova, prípadne ho aj podporiť nejakou konkrétnou formou.

Svätý Ján Klimak vraví:

Rovnako ako zrak je prirodzená schopnosť, ktorú nie je možné získať z reči druhých, tak ani krásu modlitby nemôžeme spoznať z rozprávania.

(Nebeský žebřík, s. 238)

07_A musím sa modliť "z knižky"?

Osobná a liturgická modlitba sú ako dve veslá loďky, na ktorej sa plavíme smerom k Bohu.

Tieto slová zazneli na duchovných cvičeniach, ktoré viedol istý jeromonach pred auditóriom kňazského seminára.

V poriadku, začiatok je zrozumiteľný. Každý človek, ktorý vstupuje do rozhovoru s niekým iným, používa svoju vlastnú slovnú zásobu a rozpráva bez nejako vopred načrtnutých schém. Čo však druhá časť, druhé veslo tejto loďky? Načo je dobrá modlitba "z knižky"? Veď ak je modlitba rozhovorom s Bohom, potom je logickejší variant A, rozhovor vlastnými slovami. Alebo nie?

V poslednej dobe (a myslím tým aj obdobie pred korona izoláciou) sa stala v našich jazykových končinách hitom kniha českého kňaza s názvom Buď, kde jsi a keďže pre nás, Slovákov, už nie je ani zďaleka jednoduché a prirodzené čítať knihy v "exotickom" českom jazyku, kniha sa dočkala aj slovenského prekladu. Teda slovenského prekladu sa dočkala v prvom rade preto, že je naozaj dobrá (a ďalej preto, že je to pomerne jednoduché prekladanie).

Autor knihy, otec Štěpán Smolen, ešte ako bohoslovec zažíva časovo-priestorový únos z reality kňazského seminára do prostredia púštnych otcov. Na púti za starcami ho sprevádza prepodobný Ján Kassián.

Abba Serenus dáva nášmu novodobému pútnikovi pri hľadaní skutočnej hĺbky modlitby toto ponaučenie:

Kto sa chce modliť len vlastnými vetami, ktoré mu samé prídu na jazyk, bude čoskoro Bohu opakovať iba pár plytkých fráz. My na púšti sa modlíme najskôr slovami Písma a vyslovujeme ich tak dlho, kým sa nestanú aj našimi vlastnými slovami... Nech už dospeje naša modlitba akokoľvek vysoko, pri žalmoch začíname a k žalmom sa opäť vraciame.

(Buď, kde jsi, s. 94) 

Pri nedávnej návšteve jedného priateľa som sa dozvedel krutú pravdu o výrobe stopercentných džúsov. Slová "vyrobené z koncentrátu" znamenajú zhruba toto: šťava z ovocia sa sušením a inými procesmi premení na prášok. Prevezie sa v suchej forme k "výrobcovi" džúsu, kde sa opäť spojí s vodou a nejakými ďalšími prísadami a na svete je predajný nápoj. Nie, nemám v úmysle šíriť nijakú osvetu. Tento postup sa mi však spojil s radou ruského svätca Teofana Zatvorníka:

V našich modlitebných knihách sú modlitby svätých otcov - Efréma Sýrskeho, Makaria Egyptského, Bazila Veľkého, Jána Zlatoústeho a iných veľkých mužov modlitby. A keďže boli naplnení duchom modlitby, boli schopný vložiť tohto ducha do slov a odovzdať ich nám. Keď človek vstupuje do týchto modlitieb s pozornosťou a úsilím, potom úžasný a modlitbou napĺňajúci Duch vstúpi doňho.

(Teofan Zatvorník, Ako sa modliť, Homília prvá)

Krásnym záverom a zjednotením týchto dvoch diel, ktoré delia roky a kilometre je to, že modlitba s pomocou slov iných, modlitba s modlitebnou knižkou, nie je spútaním srdca človeka a jeho modlitby. Je naopak obohatením a oslobodením od seba samého, otvorením priestoru pre Božieho Ducha, ktorý je prvoradým autorom modlitieb. Jazyk liturgických modlitieb sa môže stávať našim vlastným jazykom, ktorým sa obraciame k Bohu zjednotení s tými, ktorí nás na ceste k zbožšteniu predbehli a už sa radujú zo svojho Cieľa. 

06_Indikátor stavu

Keď sa stretnú dvaja Číňania, môžu sa jeden druhého pokojne a slušne opýtať otázku: "Ni chi le ma?" Táto zdvorilostná fráza znamená: "Už si jedol?" A nie je to žiadna narážka na bledosť tváre, či malý obvod pásu danej osoby. Ide o čosi ako pozdrav alebo aj pozvanie na večeru.

Keď sa stretnú dvaja Slováci, zvyčajne sa jeden druhého pýtajú: "Ako sa máš?" A to s väčším či menším záujmom o odpoveď druhej osoby. 

Aké zdvorilostné frázy si však vymenia dvaja svätí otcovia, keď sa stretnú? Otázka, či ten druhý už jedol, by nebola na mieste, pretože druhá stránka by pokojne mohla odpovedať: "Myslíš dnes, tento týždeň, či mesiac?" Namiesto toho, ako píše Teofan Zatvorník, pýtajú sa jeden druhého: 

Aká je tvoja modlitba? Ako sa ti modlí?

A odpoveď na túto otázku dá pýtajúcemu sa vedieť, čo prežíva jeho spolubesedník.

A na túto starobylú prax môžeme nadviazať síce starým, no nesmierne aktuálnym výrokom prepodobného Jána Klimaka:

Tvoj stav ti zjaví tvoja modlitba.

Čo jednoduché si môžeme zobrať z tohto príkladu zdvorilosti dávnych mníchov? Nemusíme meniť zdvorilostné frázy, ktorými oslovujeme iných ľudí (hoci v prípade tých najbližších by sme mohli). Môže nám ale povedať, že ak sa človek chce mať dobre, potrebuje sa dobre modliť. A modlitba je dar, ktorý Boh štedro rozdáva svojim deťom podľa svojich slov:

Proste a dostanete! (Mt 7, 7) 

05_Ani ti nedám bozk ako Judáš...

Postupné uvoľňovanie antipandemických opatrení prinesie do našich životov množstvo zmien, návratov a obnovovania. Veď po takmer dvoch mesiacoch je opäť možné prísť do chrámu a zúčastniť sa spoločných bohoslužieb.

A práve táto situácia nám dovoľuje nanovo sa zamyslieť nad vecami, ktoré sa nám na určitú chvíľu stali cudzími (veď možno nám boli cudzie aj predtým). Je pred nami možnosť urobiť z nich niečo ešte bližšie a známejšie, než nám to bolo pred touto potopou.

Pred prijatím svätých tajomstiev (Kristovho tela a krvi) sa v modlitbe obraciame na svojho Spasiteľa slovami:

"...veď ja nezradím tajomstvo tvojim nepriateľom, ani ti nedám bozk ako Judáš."

Slovo bozk, alebo skôr samotný úkon bozku sa však v chráme spája aj s niečím iným, nielen s čakaním na sväté prijímanie. Na vyšších či nižších stojanoch sú v chráme umiestnené ikony, kríže, ostatky svätých... 

Načo je bozkávanie ikon v chráme vlastne dobré? Aký úžitok z neho môžeme mať?

Pred niekoľkými rokmi som vstupoval do chrámu. Inštinktívne som zamieril k tetrapodu, na ktorom bola umiestnená ikona. A keď som sa k nej sklonil, zbadal som niečo šokujúce. Seba. Zarazil som sa a zamyslel, či som na stránkach vatikánskeho rozhlasu nepremeškal nejaký článok o kanonizácii alebo či ešte vôbec oplývam telesnou schránkou. Vytriezvenie prišlo veľmi rýchlo. Hra svetla v chráme spôsobila, že som v prvom okamihu nezbadal ikonu Krista, ale svoj odraz na tabuľke skla, ktorá mala ikonu chrániť pred poškodením.

A táto chvíľková fatamorgána mi priniesla ponaučenie, ktoré sa mi spája s bozkávaním ikon do dnešných dní. Pripomína mi, že nie som hocikto ani hocičo, ale že som stvorený ako Kristova ikona. A že celá cesta Cirkvi je cestou očisťovania tejto podobnosti s Ježišom Kristom, ktorá zapadla prachom (alebo aj kadečím ďalším). Inými slovami, som tu kvôli zbožšteniu.

Prečo teda bozkávam ikonu keď vstúpim do chrámu? Pretože som doň prišiel na to, aby ma Boh pretváral na svoju podobu. Človek bozkávajúci ikonu, človek, ktorý sa jej s vierou a zbožnosťou dotýka, dovoľuje tomu, ktorý je na nej zobrazený, aby sa dotkol jeho. 

Staré slovenské porekadlo hovorí: "S kým sa priatelíš, takým sa staneš." 

A to určite neplatí len o spolužiakoch na strednej škole, alebo o susedoch z paneláku. Ak človek žije priateľstvo s Ježišom Kristom aj cez drobné detaily, ako je úcta k ikonám, stáva sa mu podobným.

Svätý Irenej z Lyonu, významný teológ a biskup druhého storočia, hovorí:

"Boží Syn sa stal človekom, aby sa človek stal synom Boha."

04_Smart hodinky zo štvrtého storočia

Nejeden predajca modernej techniky sa dnes snaží ohúriť ľudstvo svojimi vynálezmi. A ani zďaleka to nemusia byť veľké elektronické zariadenia. Hitom posledného desaťročia sú smart watch, čiže šikovné hodinky. Internet tvrdí, že ich rozmach nastal po roku 2013. Dovoľte mi však spochybniť tento fakt a prezradiť vám informáciu neznámu širokej verejnosti . Tie najlepšie "smart hodinky" sú o 1800 rokov staršie!
Dobre, priznávam. Je to tak trochu slovná hračka, dajme však tejto myšlienke šancu.
Hodinky na našich zápästiach už dávno neslúžia len ako ukazovatele času či kalkulačky s tlačidlami vo veľkosti zrnka ryže. Dnes je ich úlohou aj spájanie človeka s jeho mobilným telefónom a jeho funkciami bez toho, aby ste sa ho museli dotknúť.
Naproti tomu stojí pred nami vynález Cirkvi, ktorý zhodou okolností tiež nesie názov hodinky. Nejde však o nič mechanické a ani elektronické (hoci dnes už nie je problém pomodliť sa ich pomocou elektroniky), ale o modlitby. Spoločným prvkom tých dnešných hodiniek so staršími, liturgickými, je spojenie. Zatiaľčo moderné smart hodinky vás spoja s vašim mobilom, kontaktmi, facebookom, emailom a kalendárom, tie starobylé v podstate nič z toho neponúkajú. Predsa sú v čomsi neuveriteľne lákavé. Poskytujú spojenie s Bohom v konkrétnych časoch dňa, kedy Boh zasiahol do ľudských dejín úplne nevídaným spôsobom. Tieto modlitby pripájajú k určitým chvíľam dňa konkrétnu spomienku z histórie spásy.
Ďalším zásadným rozdielom medzi tými dnešnými, elektronickými, hodinkami a tými, ktoré vstúpili do kresťanstva vo štvrtom storočí, je ich výdrž. Správne smart hodinky si "pýtajú jesť", teda musíte ich nabíjať, čo nie je žiadna nepochopiteľná záhada. Tie staré, ukryté v knihe zvanej Časoslov (alebo aj Hore srdcia) chcú naopak nabiť človeka prostredníctvom stretnutia s Bohom.
Sú celkom jednoduché, a predsa náročné, keďže sú také "jednotvárne". Presne táto stálosť je však to, čo nám dnešná doba vybudovaná na moderných technológiách kradne.
Hodinky, jednoduchú modlitbu v konkrétnych častiach dňa, zaviedli do Cirkvi laici ešte predtým, než vznikalo organizované mníšstvo, ktorému vďačíme za dnešnú podobu modlitby hodiniek. A dnes sa môžu vrátiť tieto modlitby do života Cirkvi opäť vďaka laikom.
Môžu teda hodinky staré takmer osemnásť storočí ukazovať správny čas? Áno, tie modlitebné ukazujú, že Ježiš Kristus sa ako bohočlovek dotýka ľudských dejín a životov.

03_Príhovor svätých otcov

Čo robí váš otec? Čím sa živí? Je svätý?

Prvé dve otázky pripomínajú bežnú konverzačnú tému rozhovoru pri káve, ktorý sa už šíri poza hranice osoby vášho spoludiskutéra. Čo tá tretia, ako súvisí s prvými dvoma?

V liturgickom živote našej cirkvi sa často ozývajú slová: "Pane Ježišu Kriste, Bože náš, pre modlitby našich svätých otcov, zmiluj sa nad nami." alebo inak: "Na príhovor našich svätých otcov, Pane Ježišu Kriste, Bože náš, zmiluj sa nad nami." (otázka pre "fajnšmekrov": ktorá z týchto verzií je Rímom schválená. Ak viete, ktorá a kde sa to dá nájsť, napíšte do komentára)

Či už tak alebo onak, na toto zvolanie odpovedáme slovom Amen, teda nech je tak, nech sa tak stane. Kto sú ale tí svätí otcovia, ktorých prosíme o príhovor?

Tu sa črtajú dve (reálne) riešenia. Prvou možnosťou je to, že našimi svätými otcami sú členovia oslávenej cirkvi, teda inými slovami svätci. Biskupi, vyznávači, svätitelia, prepodobní, hieromučeníci, prepodobnomučeníci, jurodiví, pustovníci, apoštoli... len samotných kategórií je viac ako dosť. Táto možnosť je celkom reálna a logická. Prosíme tých, ktorí už dosiahli slávu nebeského kráľovstva, aby aj nás svojím príhovorom viedli tam, kde niet bolesti, zármutku ani stonania.

Nezatvorme však knihu predtým, než dočítame stranu. Kto ešte môžu byť tí svätí otcovia? Jeden slávny profesor liturgiky učí svojich študentov: "Liturgia katechizuje samu seba." Teda to, čo potrebujeme v rámci liturgie vysvetliť, nám vysvetľuje samotná liturgia.
Jedným z miest, kde sa používajú slová Pane Ježišu Kriste, Bože náš,... je modlitba hodiniek. Na tretej a šiestej hodinke ľud vyzýva kňaza: "V mene Pánovom, požehnaj otče." A kňaz odpovedá: "Pane Ježišu Kriste, Bože náš..."

Výnimkou je však modlitba s biskupom. Vtedy ľud prednáša: "V mene Pánovom, požehnaj vladyka." (vladyka je oslovenie pre biskupa). A vladyka ďalej mlčky stojí, zatiaľ čo sa slova ujíma kňaz, ktorý hovorí: "Na príhovor nášho svätého vladyku, Pane Ježišu Kriste, Bože náš, zmiluj sa nad nami."

Vďaka tejto "verzii" modlitby hodinky môžeme vidieť, že toto zvolanie sa týka predovšetkým otcov žijúcich na zemi. V tejto modlitbe sa odvolávame na modlitby svojich biskupov, kňazov, duchovníkov, ale aj otcov, ktorých sme nikdy nevideli: mníchov, pustovníkov, svätcov dnešných čiac.

A práve tu sa opäť ukazuje, aká je cirkev múdra a ako sme si navzájom blízki. Nemusíme si to ani uvedomovať, no sme si viac bratmi a sestrami, než si vieme predstaviť.

Pane Ježišu Kriste, Bože náš, pre modlitby našich svätých otcov, zmiluj sa nad nami. Amen.

Slovom Otcovia nerozumieme len archijerejov a jerejov, ale aj zástupy všetkých svätých, ktorých nazývame svojimi Otcami.

(Novaja skrižáľ, s. 77) 

02_Prečo na mňa mieria kadidlom?

Ako človek spozná dobré vysvetlenie? Nemá "trhliny" a uspokojuje srdce. Je mnoho otázok, na ktoré existuje nepreberné množstvo odpovedí. A v dnešnej dobe to platí viacnásobne. Ako teda zodpovedať na otázku, prečo kňaz alebo diakon okiadza veriacich?

Snáď nebudem ďaleko od pravdy, keď sa pustím touto cestou. Ktovie, možno je tých vysvetlení milión, no mňa priťahuje a uspokojuje toto jedno.

Aby sme sa dopracovali k odpovedi, potrebujeme urobiť jednu odbočku. Musíme obletieť to, na čo sa chceme pozrieť a vidieť najskôr to, čo je pred tým.

Diakon či kňaz (podľa dostupnosti, pravdaže) nikdy neokiadza IBA samotný modliaci sa ľud. Vždy začína niečím iným. A čo je to iné?

Nuž začne napríklad svätou trapézou, čiže prestolom. Pookiadza horné miesto, ikony vo svätyni, potom sa presunie von zo svätyne, pookiadza ikonostas a chrám a AŽ POTOM okiadza Boží ľud, počnúc spevákmi.

Pre mňa je veľmi dôležité všimnúť si práve túto postupnosť. Okiadzajúci okiadza najskôr ikony, až potom ľudí. Lenže aký to má celé súvis?

Veľmi hlboký! Veď aj človek je ikonou. Áno, bol stvorený na Boží obraz a podobu (po grécky kat’eikonon kai omoiosin). Diakon či kňaz teda len pokračuje v tom, čo začal. V okiadzaní ikon. Najskôr pookiadza tie, ktoré sú už dokončené (z dreva, zlata a farieb). V tomto zmysle je aj prestol ikonou - predstavuje Ježiša Krista. A potom sa presunie k tým, na ktorých sa ešte pracuje, ktoré však majú oveľa väčšiu hodnotu. Ľudí.

Preto je pre mňa, ale aj pre autora, od ktorého som toto vysvetlenie prevzal (netuším, kto to môže byť) okiadzanie ľudí v chráme veľkým momentom vťahovania hlbšie do procesu posväcovania. Má nám pripomenúť, že sme Božou ikonou a že skrze jeho milosť sa mame ňou stávať vždy hlbšie a plnšie.

Takto by som vysvetlil dôvod, pre ktorý v chráme okiadzame ľud. Lebo sú to živé ikony. Teda také, ktoré sú ešte v procese výroby. A čo je najdôležitejšie pri písaní ikony? Aký prostriedok, postup, materiál...? No predsa Svätý Duch. A cirkevná symbolika nás učí: kadidlo je symbolom Svätého Ducha.

Na záver jednoduchá myšlienka z knihy Novaja skrižáľ:

Tymián je obrazom Božej lásky, ktorá sa rozdáva všetkým a tiež je obrazom vône Svätého Ducha.

Amiň.