Otázka: Vysokoprepodobný a drahý otec Archimandrita Robert!
Pri svojej nedávnej ceste do „starého kraja“ som si všimol čosi, čo sa mi zdá ako inovácia v praxi eucharistickej koncelebrácie v Gréckokatolíckej cirkvi na Slovensku (možno som to videl aj na Ukrajine, ale nie som si tým istý). Všetci spoluslúžiaci kňazi čítali nahlas a spolu celú modlitbu, ktorá nasleduje po „Svätý, svätý, svätý Pán zástupov…“, a to vrátane Ježišových slov „Vezmite a jedzte, toto je moje telo… Pite z nej všetci, toto je moja krv…“ Je tento spôsob správny?
Odpoveď: Nie, v žiadnom prípade to takto nie je správne. Aj ja som sa zľakol, keď som nedávno videl túto liturgickú inováciu, ktorá vôbec nevychádza z tradície, pri slovanskej gréckokatolíckej eucharistickej koncelebrácii. Všetci spoluslúžiaci (koncelebranti) čítali nahlas modlitbu postsanctus (modlitbu po Svätý, svätý…), patriacu do anafory, a tiež aj Ježišove slová, ktoré v niektorých gréckokatolíckych cirkvách spievajú všetci spoluslúžitelia. Táto prax je úplne neznáma autentickej východnej praxi, pokiaľ viem.
Pred koncom piateho storočia, ako som už skôr ukázal, Veľká Konštantínopolská Cirkev poznala takú formu eucharistickej koncelebrácie, aká bola známa vo Východo-Sýrskej tradícii. Biskup vyberal jedného presbytera, ktorý prednášal anaforu a posväcoval dary. Okolo 10. storočia už ale máme jasné svedectvo o presbyterskej koncelebrácii v Konštantínopole, pri ktorej prednášali anaforu všetci presbyteri. S touto praxou sa dnes nestretneme všade a niektorí pravoslávni pisatelia sú dokonca toho názoru, že by to tak ani nemalo byť. Neexistuje však žiaden dôkaz o tom, že by anaforu mali nahlas a zborovo prednášať všetci koncelebranti.
Tento nedávno vymyslený zvyk recitovania celej modlitby postsanctus (alebo vlastne akejkoľvek byzantskej liturgickej modlitby) nahlas a jednotne, je latinizáciou a napodobňovaním latinského obradu podľa spôsobu koncelebrácie zavedenej liturgickou obnovou Druhého vatikánskeho koncilu. V byzantskej tradícii nemá táto prax žiadne odôvodnenie. V skutočnosti je potrebné dodať, že ak by tí, ktorí to takto robia, vedeli niečo o svojej vlastnej tradícii, potom by svoju zborovú recitáciu museli rozšíriť a nahlas prednášať celú konsekračnú modlitbu, ktorá ale zahŕňa aj epiklézu vo svojej celosti vrátane slov „Nech sú prijímajúcim…“! Takáto prax je teda novotou a latinizáciou, a preto by mala byť odsúdená a zakázaná. Alebo snáď nikdy nenastane koniec procesu bezhlavej latinizácie, ktorá je neustále odsudzovaná a zakazovaná najvyšším Magistériom? Kedy už zanecháme komplex menejcennosti, ktorý nás tak automaticky núti domnievať sa, že čokoľvek latiníci robia, musí byť tým „správnym katolíckym spôsobom“?
Tento článok nie je myslený ako kritika latinského spôsobu koncelebrácie, ktorý si oni môžu zadefinovať, ako len chcú. Byzantská tradícia má ale svoj vlastný rítus koncelebrácie, ktorý existuje už desať storočí a latinský spôsob koncelebrácie po Druhom vatikánskom koncile vychádza z byzantského modelu a nie naopak. Tiež by sme ale mohli dodať, že hoci v latinskom ríte rubriky prikazujú všetkým koncelebrantom, aby prednášali celú modlitbu koncelebrácie nahlas, (. . . .) tie isté rubriky jasne zakazujú koncelebrantom modliť sa spoločne tieto časti tak hlasno, že by ich hlasy prehlušili hlas hlavného slúžiteľa.5 Namiesto toho sa v rubrikách hovorí, že časti, ktoré vyslovujú všetci koncelebranti spoločne, a osobitne slová posvätenia, ktoré sú povinní vyslovovať všetci, majú byť vyslovované tak, aby ich koncelebranti prednášali len slabým hlasom, aby bol hlas hlavného slúžiaceho zreteľne počuteľný. Takto budú tieto slová lepšie vnímateľné pre ľud. Tento posledný bod ukazuje pastorálny rozmer danej rubriky: proklamácia anafory nie je namierená na Boha, ktorý ju už aj tak pozná, ale na ľud a táto proklamácia nemá byť narúšaná „chórovým hukotom“, ktorý sa vyskytne pri spoločnej hlasitej recitácii, keď niektoré hlasy neudržia tempo s ostatnými. Avšak v tejto veci má navrch ekleziálna a klerická stupidita a chórové prednášanie hlasným spôsobom konsekračnej časti anafory v Rímskom obrade, hoci ide o úplne pomýlený spôsob, sa stala prijatým (aj keď jasne zakázaným) zvykom na mnohých miestach medzi tými, ktorí buď nepoznajú (alebo odmietajú spoznať) jasne vyjadrené rubriky svojej vlastnej Cirkvi.
Byzantská eucharistická koncelebrácia, ako čokoľvek iné, má svoju vlastnú históriu a vedci túto históriu podrobne študujú. Netreba si teda nič domýšľať ani vymýšľať. Medzi ortodoxnými Grékmi je možné v priebehu dejín nájsť určitú rôznosť v eucharistickej koncelebrácii. Minimálne niektoré súčasné rubriky naznačujú to, že iba hlavný celebrant premieňa dary, avšak táto prax nepokrýva celú tradíciu, ako to ukázal Brakmann.
V Ruskej tradícii však neexistuje takáto nejednoznačnosť, ako by sa niekto možno domnieval. Ako som už skôr povedal: Rusi vedia, čo majú robiť a robia to. V Ruskej ortodoxnej tradícii majú všetci koncelebranti v kňazskom stupni prednášať všetky kňazské modlitby, a to od modlitby prvej antifóny až po modlitbu pri požívaní darov a nie iba modlitbu postsanctus a slová ustanovenia. Pre toto pravidlo existujú dve výnimky: neprednášajú modlitbu predloženia na konci prípravy darov (ako som to videl v praxi Melchitských katolíckych kňazov), ktorú sa modlí iba kňaz, ktorý koná Prothesis (Proskomídiu); ani všetci nehovoria Zaambónnu modlitbu, ktorú nahlas prednáša iba jeden kňaz tak, aby ho všetci počuli. Inak všetci spoluslúžiaci prednášajú potichu všetky ostatné modlitby, nie iba prechádzajúc si ich očami, ale ľahko vyslovujúc ich jednotlivé slová. Nerecitujú ich však nahlas a zborovo. To je prax neznáma pre správnu byzantskú liturgickú prax a týka sa modlitieb liturgie i ostatných kňazských liturgických modlitieb.
Ruská tradícia je teda jasná, avšak menej jasný a konzistentný je spôsob koncelebrácie v iných byzantských cirkvách. Dá sa tiež povedať, že aj keď je daný spôsob známy, nie vždy to znamená, že je aj vždy správne dodržiavaný. Jeden môj priateľ, kňaz z Moskovského patriarchátu ma informoval, že súčasná prax ruskej ortodoxnej koncelebrácie na archijerejských liturgiách hovorí, že všetci kňazi majú potichu prednášať všetky modlitby, ale až od modlitby trojsvätého. Predošlé štyri modlitby môžu prednášať spamäti (modlitby troch antifón a malého vchodu), ale nemajú ich čítať. Bolo mi povedané, že je to kvôli tomu, že spoluslúžiaci kňazi ešte nevstúpili do svätyne počas malého vchodu, a preto sa považuje za nedôstojné, aby stáli uprostred chrámovej lode a čítali modlitby z liturgikona priamo pred biskupom.
Čo sa týka anafory, tesne pred slovami ustanovenia, ruský ortodoxný Činovnik alebo Archijeratikon má vo všetkých vydaniach, ktoré mám k dispozícii, túto rubriku:
Je potrebné vedieť, že tieto Pánove slová: „Vezmite a jedzte…“ a „Pite z nej všetci…“ majú byť vyslovené nad chlebom a vínom všetkými spoluslúžiacimi naraz a tichým hlasom spolu s biskupoom. Nikto nemá biskupa predbiehať ani za ním zaostávať ani o jediné slovo. Mali by byť vyslovené spoločne všetkými, akoby jedným hlasom. Rovnakým spôsobom, naraz, by mali byť potichu vyslovené slová nad diskosom: „A učiň tento chlieb…“ a ďalej „A čo je v tejto čaši…“ atď. Avšak iba biskupovi samotnému prináleží požehnávať diskos a čašu rukou.
Raes ponúka silné argumenty o tom, že táto rubrika v moskovskom vydaní z roku 1798 sa nachádzala tiež v prvom moskovskom vydaní z roku 1677 a vydanie z roku 1798 ju len okopírovalo. Takže kyjevskí učenci zo školy Kyjevského metropolitu Petra Mohylu (1633-46), ktorí pripravili vydanie z roku 1677, zrejme danú rubriku okopírovali zo známeho Mohylovho Trebníka z roku 1677 (I, 244). Ako Raes ukázal, Gréckokatolíci nasledovali tento mohylovský spôsob prinajmenšom od 18. storočia a možno aj o sto rokov dlhšie. Raes sa dokonca domnieval, že Mohyla mohol túto prax prebrať z gréckokatolíckej praxe. Avšak Raesova priekopnícka štúdia bola korigovaná neskoršími štúdiami a Brakmann vyvrátil mienku, že prax verbálnej spolukonsekračnej koncelebrácie je gréckokatolíckeho pôvodu. Aj Jacob ukázal, že byzantská koncelebrácia s verbálnym zapájaním sa siaha do desiateho storočia.
Tak či onak, citovaná rubrika sa nachádza vo všetkých ruských ortodoxných vydaniach Archijeratikona alebo Činovnika, ktoré som si osobne prezrel: Moskva 1798, 1879, Varšava 1944 a aj v najnovšom vydaní Moskva 1982 (I, 94). Odhliadnuc od pôvodu tejto rubriky, opakuje sa už viac ako tri storočia spolu s jednoznačným a opakovaným súhlasom pravoslávnych. Zaujímavé je, že skrátená forma tejto rubriky v Rímskej redakcii z roku 1973 Ruténskeho Archijeratikona prikazuje všetkým spoluslúžiacim kňazom recitovať spolu slová Ježiša („hlahóľut slovesá Hospódňa kupnohlásno“), ale nijako sa nezmieňuje o tom, že by takto mali postupovať aj pri epikléze. Tu sa teda jedná o závažné zanedbanie v očiach kohokoľvek, kto má aspoň povrchnú znalosť orientálnej liturgickej a teologickej citlivosti, prípadne toho, kto disponuje prinajmenšom hmlistou predstavou o smere, ktorým sa uberá katolícka eucharistická teológia dnešných čias.
Znamená toto všetko, že biskupi a kňazi sa musia stať historikmi liturgie a/alebo učencami v teológii, aby vedeli, o čo sa tu jedná? Vôbec nie. Ukazuje nám to ale, aká komplexná môže byť ktorákoľvek historická otázka a malo by to naučiť tých, ktorí nevedia, čo robia, aby boli zdržanlivejší, keď sa vyjadrujú o liturgii – alebo keď z nej robia cirkus. Veď ona je časťou vzácneho dedičstva ľudstva a nie ich osobným detským ihriskom.
(článok je preložený z Eastern Churches Journal, 2004, Vol. 11, N. 1, p. 119-124)
Žiadne komentáre:
Zverejnenie komentára