11. Dnes to trvalo nejako dlho, nie?

V akej situácii vychádzajú slová dnešného nadpisu najčastejšie z našich úst? Skúsme sa pozrieť na modelové príklady a rozhodnúť:

A. Zamilovaný pár sa po (nekonečnom) týždni strávenom v odlúčení konečne stretne. Najskôr sa poprechádzajú uličkami mesta, kúpia si v stánku zmrzlinu, ktorú si striedavo vymieňajú, potom na dve hodiny zapadnú v malej kaviarničke, kde čašníčku privádzajú k úžasu, ako sa dá taká malá káva piť taký dlhý čas a nakoniec sa pomalou chôdzou presunú na autobusovú stanicu, kde si po (nekonečnom) lúčení poslednýkrát pre tento deň zamávajú.

Môžu znieť posledné slová, ktoré počujú z úst toho druhého, takto: "Dnes to trvalo nejako dlho, nie?"

B. Hrdí rodičia zasadnú v druhom rade hľadiska na nepohodlné stoličky pamätajúce si sedacie svaly ich rodičov a čakajú, kým to začne. Ich takmer štvorročný syn dnes prvýkrát vystupuje, a preto sa rozhodli zavesiť popoludňajšiu časť svojej práce na krk kolegom a prirútili sa do miestneho kultúrneho domu. Ratolesť oblečená v kostýme matne naznačujúcom predstavovanú postavu sa neistými pohybmi presúva po javisku tak, ako to cvičila niekoľko týždňov v priestoroch obývacej izby. Slzy šťastia rodičov sa miestami neudržia za očnými viečkami. Pocit hrdosti vznášajúci sa vo vzduchu by sa dal krájať.

Dokáže dojatá matka vysloviť vetu: "Dnes to trvalo nejako dlho, nie?"

C. Je nedeľa ráno. Po vstupe do chrámu zachytím, že spevácke miesto zaujala moja obľúbená kantorka. Nie žeby mala pekný hlas, alebo dobre ovládala melódie a noty, ale je fakt rýchla. Miesta okolo mňa sa zapĺňajú a ja netrpezlivo čakám, kedy bude obsadené aj to pred prestolom. Uf, najvyšší čas, už ide. Ale beda, nie je to ten, v ktorého som dúfal. Tomuto to nejde ani zďaleka tak dobre, ako tomu druhému, ktorý sa tuším volá Usain. Aj apoštol je dnes nejaký dlhý (to nemôžu prečítať len každý druhý riadok?). O kázni ani nehovorím. Jednu modlitbu, ktorú sa má kňaz pomodliť potichu, sa modlí nahlas. Zase nestíha. 

Ale prežili sme to. Je koniec. Pri ceste z chrámu stretávam spolužiaka: "Dnes to trvalo nejako dlho, nie?"

Čo je spoločným prvkom týchto troch modelových situácií? Nebudem vás napínať. Je to láska. Láska milého k milej, rodičov k dieťaťu, láska k Bohu. Predsa sme mnohokrát v pokušení pozerať sa na situáciu v chráme ako na zle využitý čas, ktorý sme mohli stráviť inak. Kým neobjavíme v bohoslužbách priestor prežívania vzájomnej lásky Boha a jeho ľudu, zostane to pre nás takto.

Nedávno zosnulý archimandrita Robert Taft, profesor liturgiky, pri pohľade na fresku Sixtínskej kaplnky, kde sa Boží prst takmer dotýka prsta Adama, hovorí:

Liturgia je to, čo vypĺňa medzeru medzi týmito prstami. Pretože Boh v tejto Sixtínskej metafore je tvoriacou, život dávajúcou, zachraňujúcou rukou, vždy siahajúcou našim smerom a história spásy je príbehom našich natiahnutých (alebo takých, čo to odmietajú) rúk v nikdy sa nekončiacom prijímaní a vďakyvzdávaní za tento dar

10_Vymyslel Ježiš Ježišovu modlitbu?

Pri včerajšom pletí zeleninového záhonu som si všimol zaujímavú vec. Rastliny mladej buriny sa správajú ako chameleón. Získavajú rovnaký odtieň ako šalát, ktorému bol pôvodne určený priestor celého záhona. Keď už však prerastú vyššie ako listy zeleniny, strácajú túto asimilačnú schopnosť alebo aj úsilie a stmavnú. Zo začiatku je však ťažké len na základe farby rozhodnúť o užitočnosti či neužitočnosti rastliny týčiacej sa nad zemou.

Aký súvis má tento detail s Ježišovou modlitbou?

(Ešte jedna krátka odbočka a potom to príde)

Asi to tiež poznáte. Kráčate po ulici a spoza seba začujete naradostený hlas: "Ježiš, už tak dávno som ťa nevidela!" A keď sa otočíte v snahe zapojiť sa do tejto teofanickej udalosti, zistíte, že žiadneho Ježiša veru nevidíte, len suseda Fera z vedľajšieho bloku. Inokedy je takto možné v učiteľskej úlohe byť titulovaný "Pane Bože", na čo skromne odpovedám, že stačí, ak ma budú oslovovať "otec Kyriak alebo pán učiteľ".

Na druhej strane stojí celkom iné použitie mena Ježiša Krista, použitie, ktoré má v kresťanstve hlboké korene a privádza svojou jednoduchosťou k ľudskej jednoduchosti. Ježišova modlitba. Nie, nevolá sa tak preto, že by ju vymyslel Ježiš Kristus (hoci modlitba svätého Efréma Sýrskeho do tohto modelu pasuje). Nesie tento názov kvôli tomu, že jej centrom je meno Ježiša Krista.

Táto modlitba má vo svojej kratšej forme len sedem slov. Je stručná, no hlboká a mocná. V určitom slova zmysle je liekom pre dnešnú dobu, ktorá je preplnená informáciami a novinkami. Koľko slov si denne vypočujeme a koľko ich vyjde z našich úst?

A Boh nám posiela proti burine prázdnych slov či dokonca prázdneho užívania jeho mena herbicíd vo forme Ježišovej modlitby. Je taká krátka a jednoduchá, až je ťažké modliť sa ju a trvá dlho vstúpiť do nej. Ako pri každej ceste, dôležitý je prvý krok. Zobrať do rúk čotky, stíšiť sa a zjednodušiť svoje slová:

"Pane Ježišu Kriste, zmiluj sa nado mnou."

09_Duchovné povolanie

“Lebo kto by si chcel život zachrániť, stratí ho, ale kto stratí svoj život pre mňa, nájde ho. “ (Mt 16,25)

 

Nie je nič nezvyčajné na tom, keď človek popri bežnej činnosti, či kráčaní, čosi drobné stratí. Vďaka chvíľkovej nepozornosti zrazu malé predmety bez problémov prídu o svojho majiteľa. Stratil som fľašku, mapu, kľúče… Povieme si: no čo už, nevadí.

Teraz si však predstavte, že človek-kresťan kráča po tomto svete a odrazu sa mu stane, že stratí vec celkom iného charakteru ako hmotné drobnôstky, ktoré my ľudia strácame celkom bežne. Dostane sa do takej situácie, že z ničoho nič stratí svoj život. Prestane na ňom akosi úpenlivo a radikálne lipnúť a úplne spontánne ho stratí. Nad bežnou stratou sa vieme viac či menej zarmútiť, no táto strata, ak je úprimná, mu dokonca prinesie radosť!

To preto, že ďalším krokom podľa Ježišových slov je nájdenie života, ktorý je už ale žitím Nového Adama, nie toho starého. Od tej chvíle sa naše bytie už viac nedvádza od starého Adama, ale od Nového - Krista, ako to hovorí Gregor Palama, solúnsky biskup. Je to, ako by sa vám odrazu zmenil genofond…

Predtým, než človek zažije a prijme toto duchovné povolanie, žije tak, akoby živoril. Keď však v ňom zavládne Svätý Duch, stáva sa dieťaťom Boha, jeho život pramení a čerpá z pravého života. 

Prepodobný Serafim, ktorý žil svätým mníšskym životom v sarovskej pustovni v ďalekom Rusku koncom osemnásteho storočia, na otázku, čo treba v živote dosiahnuť, odpovedal: “Získaj Ducha pokoja…”, a k tomu  dodával: “... a tisíce duší okolo teba bude spasených.”

Aký zmysel by však malo povedať niekomu, aby vo veľkom obchodnom dome kúpil napríklad droždie, keby ten dotyčný človek nemal potuchy, čo to droždie je a už vôbec by nevedel, v ktorom z množstva plných regálov má túto vec hľadať. Podobne by tomu bolo v prípade, že by Cirkev učila, že sa máme stávať nádobami čoraz plnšími Svätého Ducha bez toho, že by nám prakticky a jednoducho nevysvetlila, ani neukázala, kto to ten Svätý Duch je.

Otca a Syna si dokážeme relatívne jednoducho vysvetliť na základe podobnosti s prirodzenou rodinou- Otec plodí Syna (tak, ako to vyznávame aj v nícejsko-carihradskom vyznaní viery), dáva mu bytie zo svojho bytia. Kde je tu však priestor pre Ducha? Na to je vhodné použiť slová moskovského metropolitu Filareta: “Otec je Láska križujúca, Syn Láska ukrižovaná a Svätý Duch Láska svätého kríža.” 

Duch je teda najsilnejšia Láska, aká môže existovať. Otec a Syn sa navzájom tak milujú, že táto láska je osobou. Anglický spisovateľ C.S. Lewis to opisuje na príklade podniku, v ktorom fanúšikovia sledujú zápas svojho obľúbeného mužstva- vznáša sa tam akoby duch fanúšikovstva, ktorý všetkých prítomných spája.

Keď však východní otcovia chcú hovoriť o tom, ako je stvorený človek a z čoho sa skladá, nepovedia, že je iba telom a dušou, ale podľa vzoru svätého apoštola Pavla (1 Sol 5,23) pridávajú, že človeka tvorí aj duch - Boží Duch.

Teda, v prípade, že chceme hovoriť o duchovnom povolaní každého človeka, máme v skutočnosti na mysli povolanie človeka k Duchu. Každý kresťan je Bohom volaný k tomu, aby Ho vlastnil tak, že sa mu dá vlastniť. Svätý apoštol Pavol v liste Efezanom (5,18) píše: “Dávajte sa naplniť Duchom.” A svätý Anton Pustovník (žil v 4. storočí v Egyptskej púšti) akoby k tomu dodával vysvetlenie: “Lebo iba duše, ktoré prijali Ducha a sú napájané nebeskou slasťou, rastú.”

A k čomu majú rásť naše duše? K čoraz plnšej podobe nášmu nebeskému Otcovi skrze milosť nášho Pána Ježiša Krista vo Svätom Duchu, ktorý je pokladom Dobra a Darcom Života. No a nebeskou slasťou nemôže byť nič iné, ako Eucharistia prijímaná bez vnútorného odlúčenia od Boha. Po jej prijatí navyše spievame: “Videli sme pravé svetlo, prijali sme Nebeského Ducha.”