A. Zamilovaný pár sa po (nekonečnom) týždni strávenom v odlúčení konečne stretne. Najskôr sa poprechádzajú uličkami mesta, kúpia si v stánku zmrzlinu, ktorú si striedavo vymieňajú, potom na dve hodiny zapadnú v malej kaviarničke, kde čašníčku privádzajú k úžasu, ako sa dá taká malá káva piť taký dlhý čas a nakoniec sa pomalou chôdzou presunú na autobusovú stanicu, kde si po (nekonečnom) lúčení poslednýkrát pre tento deň zamávajú.
Môžu znieť posledné slová, ktoré počujú z úst toho druhého, takto: "Dnes to trvalo nejako dlho, nie?"
B. Hrdí rodičia zasadnú v druhom rade hľadiska na nepohodlné stoličky pamätajúce si sedacie svaly ich rodičov a čakajú, kým to začne. Ich takmer štvorročný syn dnes prvýkrát vystupuje, a preto sa rozhodli zavesiť popoludňajšiu časť svojej práce na krk kolegom a prirútili sa do miestneho kultúrneho domu. Ratolesť oblečená v kostýme matne naznačujúcom predstavovanú postavu sa neistými pohybmi presúva po javisku tak, ako to cvičila niekoľko týždňov v priestoroch obývacej izby. Slzy šťastia rodičov sa miestami neudržia za očnými viečkami. Pocit hrdosti vznášajúci sa vo vzduchu by sa dal krájať.
Dokáže dojatá matka vysloviť vetu: "Dnes to trvalo nejako dlho, nie?"
C. Je nedeľa ráno. Po vstupe do chrámu zachytím, že spevácke miesto zaujala moja obľúbená kantorka. Nie žeby mala pekný hlas, alebo dobre ovládala melódie a noty, ale je fakt rýchla. Miesta okolo mňa sa zapĺňajú a ja netrpezlivo čakám, kedy bude obsadené aj to pred prestolom. Uf, najvyšší čas, už ide. Ale beda, nie je to ten, v ktorého som dúfal. Tomuto to nejde ani zďaleka tak dobre, ako tomu druhému, ktorý sa tuším volá Usain. Aj apoštol je dnes nejaký dlhý (to nemôžu prečítať len každý druhý riadok?). O kázni ani nehovorím. Jednu modlitbu, ktorú sa má kňaz pomodliť potichu, sa modlí nahlas. Zase nestíha.
Ale prežili sme to. Je koniec. Pri ceste z chrámu stretávam spolužiaka: "Dnes to trvalo nejako dlho, nie?"
Čo je spoločným prvkom týchto troch modelových situácií? Nebudem vás napínať. Je to láska. Láska milého k milej, rodičov k dieťaťu, láska k Bohu. Predsa sme mnohokrát v pokušení pozerať sa na situáciu v chráme ako na zle využitý čas, ktorý sme mohli stráviť inak. Kým neobjavíme v bohoslužbách priestor prežívania vzájomnej lásky Boha a jeho ľudu, zostane to pre nás takto.
Nedávno zosnulý archimandrita Robert Taft, profesor liturgiky, pri pohľade na fresku Sixtínskej kaplnky, kde sa Boží prst takmer dotýka prsta Adama, hovorí:
Liturgia je to, čo vypĺňa medzeru medzi týmito prstami. Pretože Boh v tejto Sixtínskej metafore je tvoriacou, život dávajúcou, zachraňujúcou rukou, vždy siahajúcou našim smerom a história spásy je príbehom našich natiahnutých (alebo takých, čo to odmietajú) rúk v nikdy sa nekončiacom prijímaní a vďakyvzdávaní za tento dar
Žiadne komentáre:
Zverejnenie komentára