Efekt zatvorených dverí má nesporné účinky aj v oblasti výchovy maloletých príslušníkov našej spoločnosti. Nie je to však jediná sféra, v ktorej nám zatvorené dvere chcú niečo povedať.
Spomínate si na apoštolov, ktorí boli zo strachu zhromaždení za zavretými dverami? Ježiš prišiel medzi nich a daroval im svoj pokoj. Rubriky (liturgické pokyny) na otváranie a zatváranie svätých dverí dnes nájdeme v našich liturgikonoch v hranatých zátvorkách ako pokyny viažuce sa na nariadenie miestneho biskupa.
Otvorené sväté dvere (niekedy alebo aj väčšinou nazývané kráľovské či cárske dvere) sa stali "prirodzenou" súčasťou nášho obradového prostredia. Možno je to tak preto, lebo sme v našich bohoslužbách ešte neodhalili čaro múdrosť tajomstva.
Nevidím, čo sa tam deje. Nemám dobrý výhľad na ikony vo svätyni. Keď sa kňaz otočí, aby žehnal, nie je vidieť, či má správne poskladané prsty.
Hľadáme dôvody, prečo by mali byť sväté (cárske) dvere neustále otvorené namiesto toho, aby sme sa snažili porozumieť tomu, čo nám chcú povedať, keď otvorené nie sú.
Najbližšie, keď vstúpime do chrámu, v ktorom pre dvere ikonostasu neuvidíme obsah svätyne, skúsme neprepadnúť smútku, že je náš fyzický zrak okradnutý o niečo, čo mu "patrí". Namiesto toho s snažme prebúdzať oči svojho srdca, ktoré nás chcú viesť tam, kam zmyslový zrak nedokáže zájsť: k hĺbke tajomstva Božej lásky.
Je to ďalší paradox nášho byzantsko-slovanského obradu: to, čo je zatvorené, nemusí ukracovať naše prežívanie liturgie alebo iných bohoslužieb. Naopak, chce a môže priniesť nový pohľad a ešte viac zvýrazniť čas, kedy sú dvere do svätyne otvorené.
