“Lebo kto by si chcel život zachrániť, stratí ho, ale kto stratí svoj život pre mňa, nájde ho. “ (Mt 16,25)
Nie je nič nezvyčajné na tom, keď človek popri bežnej činnosti, či kráčaní, čosi drobné stratí. Vďaka chvíľkovej nepozornosti zrazu malé predmety bez problémov prídu o svojho majiteľa. Stratil som fľašku, mapu, kľúče… Povieme si: no čo už, nevadí.
Teraz si však predstavte, že človek-kresťan kráča po tomto
svete a odrazu sa mu stane, že stratí vec celkom iného charakteru ako hmotné
drobnôstky, ktoré my ľudia strácame celkom bežne. Dostane sa do takej situácie,
že z ničoho nič stratí svoj život. Prestane na ňom akosi úpenlivo a radikálne
lipnúť a úplne spontánne ho stratí. Nad bežnou stratou sa vieme viac či menej
zarmútiť, no táto strata, ak je úprimná, mu dokonca prinesie radosť!
To preto, že ďalším krokom podľa Ježišových slov je nájdenie
života, ktorý je už ale žitím Nového Adama, nie toho starého. Od tej chvíle sa
naše bytie už viac nedvádza od starého Adama, ale od Nového - Krista, ako to
hovorí Gregor Palama, solúnsky biskup. Je to, ako by sa vám odrazu zmenil
genofond…
Predtým, než človek zažije a prijme toto duchovné povolanie,
žije tak, akoby živoril. Keď však v ňom zavládne Svätý Duch, stáva sa dieťaťom
Boha, jeho život pramení a čerpá z pravého života.
Prepodobný Serafim, ktorý žil svätým mníšskym životom v
sarovskej pustovni v ďalekom Rusku koncom osemnásteho storočia, na otázku, čo
treba v živote dosiahnuť, odpovedal: “Získaj Ducha pokoja…”, a k tomu
dodával: “... a tisíce duší okolo teba bude spasených.”
Aký zmysel by však malo povedať niekomu, aby vo veľkom
obchodnom dome kúpil napríklad droždie, keby ten dotyčný človek nemal potuchy,
čo to droždie je a už vôbec by nevedel, v ktorom z množstva plných regálov má
túto vec hľadať. Podobne by tomu bolo v prípade, že by Cirkev učila, že sa máme
stávať nádobami čoraz plnšími Svätého Ducha bez toho, že by nám prakticky a
jednoducho nevysvetlila, ani neukázala, kto to ten Svätý Duch je.
Otca a Syna si dokážeme relatívne jednoducho vysvetliť na
základe podobnosti s prirodzenou rodinou- Otec plodí Syna (tak, ako to
vyznávame aj v nícejsko-carihradskom vyznaní viery), dáva mu bytie zo svojho
bytia. Kde je tu však priestor pre Ducha? Na to je vhodné použiť slová
moskovského metropolitu Filareta: “Otec je Láska križujúca, Syn Láska
ukrižovaná a Svätý Duch Láska svätého kríža.”
Duch je teda najsilnejšia Láska, aká môže existovať. Otec a
Syn sa navzájom tak milujú, že táto láska je osobou. Anglický spisovateľ C.S.
Lewis to opisuje na príklade podniku, v ktorom fanúšikovia sledujú zápas svojho
obľúbeného mužstva- vznáša sa tam akoby duch fanúšikovstva, ktorý všetkých
prítomných spája.
Keď však východní otcovia chcú hovoriť o tom, ako je
stvorený človek a z čoho sa skladá, nepovedia, že je iba telom a dušou, ale
podľa vzoru svätého apoštola Pavla (1 Sol 5,23) pridávajú, že človeka tvorí aj
duch - Boží Duch.
Teda, v prípade, že chceme hovoriť o duchovnom povolaní
každého človeka, máme v skutočnosti na mysli povolanie človeka k Duchu. Každý
kresťan je Bohom volaný k tomu, aby Ho vlastnil tak, že sa mu dá vlastniť.
Svätý apoštol Pavol v liste Efezanom (5,18) píše: “Dávajte sa naplniť Duchom.” A
svätý Anton Pustovník (žil v 4. storočí v Egyptskej púšti) akoby k tomu dodával
vysvetlenie: “Lebo iba duše, ktoré prijali Ducha a sú napájané nebeskou
slasťou, rastú.”
A k čomu majú rásť naše duše? K čoraz plnšej podobe nášmu
nebeskému Otcovi skrze milosť nášho Pána Ježiša Krista vo Svätom Duchu, ktorý
je pokladom Dobra a Darcom Života. No a nebeskou slasťou nemôže byť nič iné,
ako Eucharistia prijímaná bez vnútorného odlúčenia od Boha. Po jej prijatí
navyše spievame: “Videli sme pravé svetlo, prijali sme Nebeského Ducha.”
Žiadne komentáre:
Zverejnenie komentára