27. Požehnanie nového medu (1. august)

Modlitba na požehnanie nového medu v prvý deň mesiaca august

Pane Ježišu Kriste, nepochopiteľný v milosrdenstve a bohatý na nevýslovné zľutovanie, ty si obdivuhodný vo svojej sláve a konáš divy. Pôsobením Svätého Ducha si kedysi požehnal Izrael a sýtil si ho medom zo skaly. Ty sám teraz zhliadni z nebies na toto svoje dielo a svojím nebeským požehnaním požehnaj a posväť tieto včelie plásty a med, ktorý z nich pochádza. Daruj mu účinnú milosť, ktorá dokonalosťou presahuje všetko. Nech každý, kto z neho okúsi, prijme ho a bude z neho jesť, získa zdravie slúžiace na úžitok a nech sa týmto pokrmom nasýti a naplní každým dobrom. Lebo ty si Darca každého dobra a tebe vzdávame slávu s tvojím bezpočiatočným Otcom, presvätým, dobrým a životodarným tvojím Duchom, teraz i vždycky i na veky vekov. Amen.

A kropí ho svätenou vodou.

Pôvodný cirkevnoslovanský text: (odkaz)

26. Poučenie na Mäsopôstnu nedeľu

Poučenie na Mäsopôstnu nedeľu

(skrátená verzia z diela nášho prepodobného a bohonosného otca Teodora, igumena Studitského monastiera)

Bratia a otcovia! 

Podľa zvyčajného poriadku sú teraz svetskí ľudia povinní opustiť požívanie mäsa. No ktokoľvek môže zbadať, ako veľmi sú oddaní starostiam o jeho jedenie, o pitie vína, o rozličné hry a mrzké divadlá, o ktorých sa ani nepatrí hovoriť – ako o tom hovorí apoštol (Ef 5:12).

Ľudia by však mali s veľkou zbožnosťou a dôstojnosťou tráviť aj tento deň, oslavujúc Boha a ďakujúc mu za dary, ktoré im zoslal, pripravujúc sa na príchod (stretnutie) Svätej Štyridsiatnice. No namiesto toho, podľa diablovej náuky, robia úplný opak a konajú celkom neprístojné veci. A podrobujú sa tomu preto, lebo nepočúvajú (nevnímajú) Božie Slovo a učenie Cirkvi.

Hovoríme o tom, aby sme nedovoľovali svojej mysli prebývať so svetskými žiadosťami, po ktorých nemá nikto túžiť. Je potrebné odvracať sa od nich s odporom, hubiť ich, smútiť a plakať nad tými, ktorí sa im oddali.

Vnímavo a s bázňou pohliadnime a vyjasnime si zmysel božského a svätého Evanjelia, ktoré sa dnes číta. Z neho prebral svoj obsah aj kánon Triódy (ktorý sa teraz spieva). Predstavme si veľký, strašný a preslávny deň druhého príchodu nášho Pána Ježiša Krista, kedy on zasadne s veľkou slávou na svojom strašnom Prestole. Aký strach a bázeň vtedy nastane u všetkých ľudí, keď sa budú chvieť nebeské mocnosti, ako hovorí Evanjelium (Lk 21:26)! Vtedy nebudú preverené len naše skutky, ale aj slová, samotné myšlienky i úmysly našich sŕdc. Veľký Sudca postaví spravodlivých napravo od seba a hriešnych naľavo. A k tým, ktorí budú po jeho pravici, sa on obráti s miernymi a blaženými slovami: „Poďte, požehnaní môjho Otca, zaujmite kráľovstvo, ktoré je pre vás pripravené od stvorenia sveta.“ (Mt 25:34). A tým, čo budú stáť po jeho ľavici, povie s hnevom tieto strašné slová: „Odíďte odo mňa, zlorečení, do večného ohňa, ktorý je pripravený diablovi a jeho anjelom.“ (Mt 25:41)

O čom nám teda vždy prináleží uvažovať? Máme sa utiekať k Bohu s pokáním a slzami, aby nám On odpustil naše hriechy skôr, než príde koniec a aby nás zbavil budúceho strašného rozsudku múk. Prosím vás, obráťme sa k slovám Evanjelia, aby sme premohli slasti a zaslepenosť a pripravili sa na to, aby sme slúžili pred Pánom s bázňou a strachom, zaháňajúc od seba a zbavujúc svoje duše každého hriešneho skutku a každej zlej myšlienky.

Prijmime k sebe každý dobrý skutok a každú cnosť, buďme milosrdní a súcitní k svojim bratom. Buďme ľuďmi, ktorí nepoznajú pokrytectvo a zlobu, buďme dobrotiví a úctiví k svojim blížnym; pokorní, veľkodušní a trpezliví. Necvičme sa iba v duchovných zápasoch, ale bez reptania prijmime aj telesné námahy. Vedzme, že poslušnosť a úslužnosť, ktorou vynikáme, nie je ľudského pôvodu, ale božského. Túžim po tom, aby sme žiaden skutok našich rúk nekazili neporiadnosťou a pýchou, aby nám tak nebol na škodu duše.

A tak, kým je na to čas, získajme každý skutok, dobrý a užitočný pred Bohom, aby sme sa, žijúc podľa Kristových evanjeliových prikázaní, stali dedičmi Nebeského Kráľovstva, v Kristovi Ježišovi, našom Pánovi, ktorému patrí sláva a vláda s Otcom i Svätým Duchom, teraz i vždycky i na veky vekov. Amen.

25. Poučenie na Nedeľu o zblúdenom synovi

 

Poučenie na Nedeľu o zblúdenom (márnotratnom) synovi

(skrátená verzia z diela nášho prepodobného a bohonosného otca Teodora, igumena Studitského monastiera)

Bratia a otcovia! Mnohí ľudia tieto dni nazývajú dňami sviatočnými, dňami radovania sa. A to preto, aby mohli ešte viac jesť a piť. Pritom však nevedia, že ony boli ustanovené nie kvôli prejedaniu sa a opíjaniu, ale kvôli príprave na prichádzajúcu Svätú Štyridsiatnicu.

Vojaci, ktorí sa pripravujú na bitku, dostanú príkaz správať sa tak, aby vo chvíli, keď príde čas vyraziť, nestála im v ceste nejaká prekážka či ťažkosť. Tak aj tieto dni sú ustanovené nie na hodovanie, ale na prípravu na zápas veľkého pôstu.

Veľa jesť a piť je vlastné pohanským slávnostiam, no skutoční kresťania sú povinní jesť a piť s miernosťou a dôstojne, s vďačnosťou voči Bohu, aby si nerobili boha zo svojho žalúdka tým, že mu slúžia a sýtia ho tak, ako to robia mnohí iní. Aj apoštol nás učí: „...o telo sa nestarajte podľa jeho žiadostí“ (Rim 13, 14). Tak aj my, bratia moji, keď nás Boh urobil schopnými vzdialiť sa a oslobodiť od každého zla a zmätku, buďme – nakoľko je to možné – zdržanliví od nemierneho jedenia a pitia. Veď my všetci dobre vieme, že nezdržanlivosť v jedení a požívaní vína a príliš dlhý spánok, to sú príčiny každého hriechu. Tak aj náš praotec Adam, kým bol zdržanlivý a neokúsil zo zakázaného ovocia, mohol sa radovať a veseliť, žijúc uprostred blaženej nádhery raja. No hneď, ako prestúpil Božie prikázanie a okúsil plod stromu, v tej chvíli bol vyhnaný z raja a radosti. Nezdržanlivosť a zlá žiadostivosť zrodili pre neho smrť.

To isté sa stalo aj s piatimi sodomskými mestami, ktoré sa oddali nadmernému a nedôstojnému obžerstvu a pijanstvu, žili smilne a konali mrzký hriech tým, že si líhali na lôžko s mužmi. Za to prijali od Boha veľký a mučivý rozsudok pre tento i budúci svet, veď na nich pršal ohnivý dážď a spálil ich.

Ezau, prvý syn patriarchu Jakuba, trpel kvôli tomu, že sa oddal žiadostivosti svojho hrdla a zjedol, čo bolo položené na stole. Tak predal svoje prvorodenstvo svojmu bratovi Jakubovi, ktoré si on od neho vyprosil. Jedol pokrm, ktorý (brat) pripravil a bol odvrhnutý Bohom.

Aj Boží národ „sa posadil a jedol, a pil. Nato sa zdvihli a veselili sa“ (Ex 32,6) a začali nedôstojne kričať. To isté, bratia, vidíme aj teraz – pijanstvo, radovánky od zlých duchov, krik a náreky, tancovačky a diabolské smilstvo – toto zlo, bratia moji, spôsobuje nezdržanlivosť a skrze ňu, ako sme už povedali, prišla na svet smrť.

My, kresťania, sme povinní vzdávať vďaky Bohu, ktorý nás nepriviedol na cestu klamstva, ale k blaženému životu, kde namiesto nezdržanlivosti panuje miernosť, namiesto opilstva pôst, namiesto zmätku pokoj, namiesto nepokoja a kriku tichosť a postenie sa, namiesto prázdnych a potupných slov spev a chvála, namiesto smilstva a sebaukájania panenstvo, počestnosť a posväcovanie. Takýmto spôsobom života a prebývaním v počestnosti boli sýtení a zažiarili naši božskí otcovia a podvižníci,1 ktorí s Božou pomocou premohli telesné strasti, vyhnali zlých duchov, konali zázraky, získali slávu a Nebeské Kráľovstvo a stali sa zázračnými a slávnymi po celom svete.

 
Žime aj my, nehodní, podľa vzoru života týchto svätých, s láskou ich napodobňujme a nasledujme ich v počestnosti. Radujme sa v Kristovi a veseľme sa každý so svojim blízkym, veď Pán nám zoslal veľké dary a my, žijúc duchovný život a ak to budeme chcieť, budeme každý deň prežívať radosť a svätý a neprestajný sviatok... Ak nám teda doteraz pomáhal, neochráni nás aj teraz? Len buďme odvážni a bdejme a on nám daruje pevnosť, silu, útechu a trpezlivosť v ťažkostiach a pokušeniach, ak na nás podľa Božieho dopustenia prídu. Takto sa mu budeme páčiť do konca nášho života a získame Nebeské Kráľovstvo v Kristovi Ježišovi, našom Pánovi, ktorému patrí sláva a moc spolu s Otcom i Svätým Duchom, teraz i vždycky i na veky vekov. Amen.


1 Termín podvižnik je obtiažne preložiť do slovenčiny. Jeho základ je v slove podvíh, ktoré znamená boj, zápas. Výrok svätého apoštola Pavla dobrý boj som bojoval, znie v cirkevnej slovančine podvihom dóbrym podvizáchsja (pozn. prekl.).

24. Chaos na tróne

Chaos na tróne

Byzantská liturgia je veľmi pestrá v používaní rôznych pojmov. Často je tá istá vec pomenúvaná aj troma rôznymi názvami, a pritom sa stále jedná o jednu a tú istú skutočnosť. Miesto, ktoré je príkladom hromadenia takýchto pojmových kôpok je svätyňa chrámu. Alebo by sme ju mali skôr nazvať oltárom? Aha, hneď jeden príklad. Keď liturgické rubriky hovoria o tom, že kňaz okiadza oltár, myslia tým skôr svätyňu. Áno, nazývajú ju aj svjatiliščom alebo svätyňou svätých, ale mnohokrát používajú práve tento termín, ktorý máme vďaka západnému obradu skôr spojený s obetným stolom.

Aké sú teda správne pomenovania (položme si otázku rovno v pluráli) pre stôl, ktorý sa nachádza uprostred oltára čiže svätyne? Jedným z nich, ktorý nás môže uviesť do mierneho zmätku, je žertvenník. Tento názov pochádza od slova žertva, teda obeta. Častejšie sa však používa na stôl, ktorý slúži na prípravu obetných darov a nachádza sa nie v centre svätyne, ale na jej severnej strane. Podstata názvu nás však upriamuje na to, že toto pomenovanie patrí skôr obetnému nie proskomídijnému stolu (na tomto mieste by sme sa opäť mohli zaseknúť pri slove proskomídia a jeho viacznačnosti, ale my si momentálne nechceme komplikovať životy, však?).

Častým a zaužívaným pomenovaním "oltára" uprostred oltárnej časti je prestol a práve k tomuto pojmu sme dnes chceli dospieť. Čo znamená toto slovo a čo nám chce povedať o povahe vznešeného stola uprostred svätyne? Veľmi zjednodušene ho môžeme preložiť ako trón, hoci o jeho rôznych významoch a významových odtieňoch by sme mohli viesť vedecké diskusie (pozri napr. Ďačenkov cirkevnoslovanský slovník, s. 491). 

A tu je povestný pes zakopaný! Množstvo vyššieho či nižšieho kléru alebo aj posluhujúcich v našich chrámoch považuje stôl uprostred svätyne za svoj pracovný stôl. Teda tak, ako má kuchár v kuchyni svoj pracovný stôl, ako má stolár svoj pracovný stôl v dielni, ako má opravár svoj pracovný stôl, má kňaz tento pracovný stôl uprostred najsvätejšieho miesta v chráme, svätyne. A dôsledky tohto uvažovania sú jednoznačné, ba až do očí bijúce. Na prestoloch potom nachádzame rôzne artefakty: dva až tri druhy dezinfekcie, množstvo prenosných mikrofónov prevyšujúce počet slúžiacich kňazov, materiál z krúšiacich sa stien, liturgické programy rôznych veľkostí, poháre s vodou, rôzne druhy a žánre kníh, pomôcky na čítanie... 

Potrebujeme sa však na prestol začať pozerať ako na trón Nebeského Kráľa. Boh sa rozhodol stať jedným z nás, vstúpiť do tohto biedneho sveta, ba dokonca, prijal spôsoby prebývania vo svätých Tajomstvách. Stal sa tým najpokornejším. To však neznamená, že máme pokorovať jeho prebývanie medzi nami aj prostredníctvom nedostatočnej úcty k jeho trónu. Je zaiste praktické mať všetky vyššie spomenuté veci pri slúžení liturgie po ruke, nesmieme však zabúdať na to, čo je prvoradou úlohou prestola: byť trónom Kráľa kráľov, Božieho Syna. Nikto z nás by si zrejme nedovolil pozvať na návštevu do svojho domu pápeža alebo nejakého kráľa či prezidenta a posadiť ho na stoličku, na ktorej má porozkladané náradie, žehličku, zvyšky z raňajok alebo iné domáce drobnosti. Majme teda patričnú úctu aj k trónu, na ktorý pozývame samotného Boha.

23. Andrej Krétsky o Narodení presvätej Bohorodičky

"Človek bol na počiatku stvorený ako dokonalý: avšak jeho prirodzenosť stratila svoju pôvodnú dôstojnosť, keď jej bola pozbavená skrze hriech neposlušnosti. Kvôli tomu sme boli vyhnaní z krajiny života a namiesto rajského pokrmu sme získali časný život ako dedičný podiel a spolu s ním aj smrť a porušiteľnosť nášho rodu. Všetci si zamilovali zem a začali ju pokladať za nebo, a preto nebolo nijakej nádeje na spásu okrem pomoci zhora. Ani prirodzený zákon, ani zákon písaný, ani ohnivé kázanie prorokov neboli dosť silné na to, aby vyliečili bolesť. Nikto nedokázal napraviť ľudskú prirodzenosť ani nepoznal prostriedok, skrze ktorý by bolo možné priviesť ju k prvotnej dokonalosti. Až kým sa Stvoriteľ nezľutoval a akoby nanovo nestvoril usporiadaný a prekrásny kozmos, porazil silu hriechu, ktorá vstúpila do sveta, a porodila smrť. Daroval nám obdivuhodný a slobodný život zbavený vášní skrze naše obnovenie (znovustvorenie) v božskom krste znovuzrodenia.

Toto veľké a preslávne dobrodenie, ktoré je celkom zhodné s božskými zákonmi, k nám však mohlo prísť len vďaka tomu, že sa Boh zjavil v tele, podrobil sa zákonom prírody a rozhodol sa prísť k nám a žiť spolu s nami skrze prirodzenosť, ktorú niesol. A ako by sa toto všetko uskutočnilo, keby predtým neposlúžila tajomstvu čistá a nepoškvrnená Panna, ktorá vo svojom lone obsiahla Neobsiahnuteľného, presahujúce všetky zákony prírody? Mohla tomuto tajomstvu poslúžiť ktorákoľvek iná panna okrem tej jedinej, ktorá bola pred všetkými pokoleniami vyvolená Stvoriteľom prírody? Tou Pannou je Bohorodička Mária, Bohom oslávená, z lona ktorej telesne vzišiel Najsvätejší a ktorú si on sám pripravil za svoj obdivuhodný chrám. Ona počala bez semena a porodila bez porušenia, pretože jej Syn je Boh. Narodil sa síce telesne, no bez zmiešania [prirodzeností] a bolesti. Táto Matka naozaj nepoznala prirodzené bolesti pôrodu a obdivuhodne sýtila mliekom Syna, ktorý sa zrodil bez muža. Panna, ktorá porodila počatého bez semena, zostala nepoškvrnenou Pannou. Preto sa táto Panna právom nazýva Bohorodičkou: jej panenstvo si uctievame a jej narodenie oslavujeme. Boh, ktorý sa zjednotil s ľuďmi a zjavil sa v tele, daruje Matke a Panne svoju vlastnú slávu. Prirodzenosť ženy je súčasne oslobodená od prvotnej kliatby, a tak, ako prvá priviedla hriech, táto Prvá začína záchranu."

(prepodobný Andrej Krétsky: Slovo o Narodení presvätej Bohorodičky)

22. Sviatok Premenenia a vitamíny

V nedávnych dobách sa v našich chrámoch začali znova objavovať predtým zabudnuté skutočnosti. Istou skupinou tejto Atlantídy, ktorá sa nanovo zjavuje na povrchu, sú rôzne posväcovania, či požehnávania. Mnohé z nich majú svoje časové zadelenie a pričlenenie k istým dňom a sviatkom. Práve na deň Premenenia nášho Pána, Boha a Spasiteľa Ježiša Krista sa zvykne svätiť (či skôr prinášať a požehnávať) hrozno. Múdra rubrika tohto sviatku však vraví, že tam kde niet vinohradov (ako napríklad vo veľkej časti Ruska alebo aj nášho Slovenska), majú sa prinášať iné plody, napríklad jablká, a prednášať k tomu inú patričnú modlitbu.

Stará ruská tradícia totiž zakazovala do sviatku Premenenia jesť z nových jabĺk. Až po tomto sviatku a akomsi slávnostnom zahájení jablkovej sezóny prostredníctvom danej modlitby bolo prípustné, aby sa konzumovali nové jablká. Táto obyčaj už, pravdaže, stratila väčšiu časť svojho opodstatnenia alebo aktuálnosti, keďže obchodné reťazce ponúkajú "čerstvé" jablká už takmer 365 dní v roku. Dnes môže mať toto požehnanie iný rozmer: zamyslieť sa nad spojitosťou sviatku Premenenia a ovocím.

Ľudová múdrosť spozorovala, že na sviatok Premenenia Pána, ktorý u nás pripadá na 6. august, dochádza aj k premeneniu s malým P. Začína sa meniť počasie. Horúce letné dni, ktoré sprevádzali júl, sa začínajú vytrácať, dlhé teplé večery sú zriedkavejšie a všetko smeruje k tomu, že leto sa zmení na jeseň a prázdniny na školu. V tomto období však zažívajú najväčší rozmach pestované plodiny. Postupne dozrievajú rastliny, ktoré sa v predošlom čase zdali byť len akousi zelenou kulisou záhrady či poľa. Aj tu dochádza k premene. Menia sa kvety na plody, korienky na korene, lístky na jedlé listy a na každom metri záhrady sa stretnete s niečím užitočným pre bežnú gastronómiu.

Príroda je skvelým obrazom duchovného života. Načo sú duchovné kvety, ktorými sú pestré modlitby, ak sa nezmenia na plody lásky a dobra? Aký je význam toho, že zapúšťame korienky v podobe skúšania nových spôsobov pestovania duchovného života, ak sme nezapustili jeden poriadny koreň stálosti?

Ježiš Kristus, Boží Syn, urobil všetko "nás rádi čelovík i nášeho rádi spasénija" - pre nás ľudí a pre našu spásu. Teda aj jeho Premenenie je dielom určeným nielen pre obdiv, ale hlavne kvôli tomu, aby boli premieňané naše životy. Aby boli plodné na dobro a skutočne ovocné kresťanstvo.

Link na modlitby: https://bit.ly/hrozno_a_ovocie

21. profesor Taft o koncelebrácii

Koncelebrácia pri Eucharistii v byzantskom obrade

Robert F. Taft SJ

Otázka: Vysokoprepodobný a drahý otec Archimandrita Robert!

Pri svojej nedávnej ceste do „starého kraja“ som si všimol čosi, čo sa mi zdá ako inovácia v praxi eucharistickej koncelebrácie v Gréckokatolíckej cirkvi na Slovensku (možno som to videl aj na Ukrajine, ale nie som si tým istý). Všetci spoluslúžiaci kňazi čítali nahlas a spolu celú modlitbu, ktorá nasleduje po „Svätý, svätý, svätý Pán zástupov…“, a to vrátane Ježišových slov „Vezmite a jedzte, toto je moje telo… Pite z nej všetci, toto je moja krv…“ Je tento spôsob správny?

Odpoveď: Nie, v žiadnom prípade to takto nie je správne. Aj ja som sa zľakol, keď som nedávno videl túto liturgickú inováciu, ktorá vôbec nevychádza z tradície, pri slovanskej gréckokatolíckej eucharistickej koncelebrácii. Všetci spoluslúžiaci (koncelebranti) čítali nahlas modlitbu postsanctus (modlitbu po Svätý, svätý…), patriacu do anafory, a tiež aj Ježišove slová, ktoré v niektorých gréckokatolíckych cirkvách spievajú všetci spoluslúžitelia. Táto prax je úplne neznáma autentickej východnej praxi, pokiaľ viem.

Pred koncom piateho storočia, ako som už skôr ukázal, Veľká Konštantínopolská Cirkev poznala takú formu eucharistickej koncelebrácie, aká bola známa vo Východo-Sýrskej tradícii. Biskup vyberal jedného presbytera, ktorý prednášal anaforu a posväcoval dary. Okolo 10. storočia už ale máme jasné svedectvo o presbyterskej koncelebrácii v Konštantínopole, pri ktorej prednášali anaforu všetci presbyteri. S touto praxou sa dnes nestretneme všade a niektorí pravoslávni pisatelia sú dokonca toho názoru, že by to tak ani nemalo byť. Neexistuje však žiaden dôkaz o tom, že by anaforu mali nahlas a zborovo prednášať všetci koncelebranti.

Tento nedávno vymyslený zvyk recitovania celej modlitby postsanctus (alebo vlastne akejkoľvek byzantskej liturgickej modlitby) nahlas a jednotne, je latinizáciou a napodobňovaním latinského obradu podľa spôsobu koncelebrácie zavedenej liturgickou obnovou Druhého vatikánskeho koncilu. V byzantskej tradícii nemá táto prax žiadne odôvodnenie. V skutočnosti je potrebné dodať, že ak by tí, ktorí to takto robia, vedeli niečo o svojej vlastnej tradícii, potom by svoju zborovú recitáciu museli rozšíriť a nahlas prednášať celú konsekračnú modlitbu, ktorá ale zahŕňa aj epiklézu vo svojej celosti vrátane slov „Nech sú prijímajúcim…“! Takáto prax je teda novotou a latinizáciou, a preto by mala byť odsúdená a zakázaná. Alebo snáď nikdy nenastane koniec procesu bezhlavej latinizácie, ktorá je neustále odsudzovaná a zakazovaná najvyšším Magistériom? Kedy už zanecháme komplex menejcennosti, ktorý nás tak automaticky núti domnievať sa, že čokoľvek latiníci robia, musí byť tým „správnym katolíckym spôsobom“?

Tento článok nie je myslený ako kritika latinského spôsobu koncelebrácie, ktorý si oni môžu zadefinovať, ako len chcú. Byzantská tradícia má ale svoj vlastný rítus koncelebrácie, ktorý existuje už desať storočí a latinský spôsob koncelebrácie po Druhom vatikánskom koncile vychádza z byzantského modelu a nie naopak. Tiež by sme ale mohli dodať, že hoci v latinskom ríte rubriky prikazujú všetkým koncelebrantom, aby prednášali celú modlitbu koncelebrácie nahlas, (. . . .) tie isté rubriky jasne zakazujú koncelebrantom modliť sa spoločne tieto časti tak hlasno, že by ich hlasy prehlušili hlas hlavného slúžiteľa.⁵ Namiesto toho sa v rubrikách hovorí, že časti, ktoré vyslovujú všetci koncelebranti spoločne, a osobitne slová posvätenia, ktoré sú povinní vyslovovať všetci, majú byť vyslovované tak, aby ich koncelebranti prednášali len slabým hlasom, aby bol hlas hlavného slúžiaceho zreteľne počuteľný. Takto budú tieto slová lepšie vnímateľné pre ľud. Tento posledný bod ukazuje pastorálny rozmer danej rubriky: proklamácia anafory nie je namierená na Boha, ktorý ju už aj tak pozná, ale na ľud a táto proklamácia nemá byť narúšaná „chórovým hukotom“, ktorý sa vyskytne pri spoločnej hlasitej recitácii, keď niektoré hlasy neudržia tempo s ostatnými. Avšak v tejto veci má navrch ekleziálna a klerická stupidita a chórové prednášanie hlasným spôsobom konsekračnej časti anafory v Rímskom obrade, hoci ide o úplne pomýlený spôsob, sa stala prijatým (aj keď jasne zakázaným) zvykom na mnohých miestach medzi tými, ktorí buď nepoznajú (alebo odmietajú spoznať) jasne vyjadrené rubriky svojej vlastnej Cirkvi.

Byzantská eucharistická koncelebrácia, ako čokoľvek iné, má svoju vlastnú históriu a vedci túto históriu podrobne študujú. Netreba si teda nič domýšľať ani vymýšľať. Medzi ortodoxnými Grékmi je možné v priebehu dejín nájsť určitú rôznosť v eucharistickej koncelebrácii. Minimálne niektoré súčasné rubriky naznačujú to, že iba hlavný celebrant premieňa dary, avšak táto prax nepokrýva celú tradíciu, ako to ukázal Brakmann.

V Ruskej tradícii však neexistuje takáto nejednoznačnosť, ako by sa niekto možno domnieval. Ako som už skôr povedal: Rusi vedia, čo majú robiť a robia to. V Ruskej ortodoxnej tradícii majú všetci koncelebranti v kňazskom stupni prednášať všetky kňazské modlitby, a to od modlitby prvej antifóny až po modlitbu pri požívaní darov a nie iba modlitbu postsanctus a slová ustanovenia. Pre toto pravidlo existujú dve výnimky: neprednášajú modlitbu predloženia na konci prípravy darov (ako som to videl v praxi Melchitských katolíckych kňazov), ktorú sa modlí iba kňaz, ktorý koná Prothesis (Proskomídiu); ani všetci nehovoria Zaambónnu modlitbu, ktorú nahlas prednáša iba jeden kňaz tak, aby ho všetci počuli. Inak všetci spoluslúžiaci prednášajú potichu všetky ostatné modlitby, nie iba prechádzajúc si ich očami, ale ľahko vyslovujúc ich jednotlivé slová. Nerecitujú ich však nahlas a zborovo. To je prax neznáma pre správnu byzantskú liturgickú prax a týka sa modlitieb liturgie i ostatných kňazských liturgických modlitieb.

Ruská tradícia je teda jasná, avšak menej jasný a konzistentný je spôsob koncelebrácie v iných byzantských cirkvách. Dá sa tiež povedať, že aj keď je daný spôsob známy, nie vždy to znamená, že je aj vždy správne dodržiavaný. Jeden môj priateľ, kňaz z Moskovského patriarchátu ma informoval, že súčasná prax ruskej ortodoxnej koncelebrácie na archijerejských liturgiách hovorí, že všetci kňazi majú potichu prednášať všetky modlitby, ale až od modlitby trojsvätého. Predošlé štyri modlitby môžu prednášať spamäti (modlitby troch antifón a malého vchodu), ale nemajú ich čítať. Bolo mi povedané, že je to kvôli tomu, že spoluslúžiaci kňazi ešte nevstúpili do svätyne počas malého vchodu, a preto sa považuje za nedôstojné, aby stáli uprostred chrámovej lode a čítali modlitby z liturgikona priamo pred biskupom.

Čo sa týka anafory, tesne pred slovami ustanovenia, ruský ortodoxný Činovnik alebo Archijeratikon má vo všetkých vydaniach, ktoré mám k dispozícii, túto rubriku:

Je potrebné vedieť, že tieto Pánove slová: „Vezmite a jedzte…“ a „Pite z nej všetci…“ majú byť vyslovené nad chlebom a vínom všetkými spoluslúžiacimi naraz a tichým hlasom spolu s biskupoom. Nikto nemá biskupa predbiehať ani za ním zaostávať ani o jediné slovo. Mali by byť vyslovené spoločne všetkými, akoby jedným hlasom. Rovnakým spôsobom, naraz, by mali byť potichu vyslovené slová nad diskosom: „A učiň tento chlieb…“ a ďalej „A čo je v tejto čaši…“ atď. Avšak iba biskupovi samotnému prináleží požehnávať diskos a čašu rukou.

Raes ponúka silné argumenty o tom, že táto rubrika v moskovskom vydaní z roku 1798 sa nachádzala tiež v prvom moskovskom vydaní z roku 1677 a vydanie z roku 1798 ju len okopírovalo. Takže kyjevskí učenci zo školy Kyjevského metropolitu Petra Mohylu (1633-46), ktorí pripravili vydanie z roku 1677, zrejme danú rubriku okopírovali zo známeho Mohylovho Trebníka z roku 1677 (I, 244). Ako Raes ukázal, Gréckokatolíci nasledovali tento mohylovský spôsob prinajmenšom od 18. storočia a možno aj o sto rokov dlhšie. Raes sa dokonca domnieval, že Mohyla mohol túto prax prebrať z gréckokatolíckej praxe. Avšak Raesova priekopnícka štúdia bola korigovaná neskoršími štúdiami a Brakmann vyvrátil mienku, že prax verbálnej spolukonsekračnej koncelebrácie je gréckokatolíckeho pôvodu. Aj Jacob ukázal, že byzantská koncelebrácia s verbálnym zapájaním sa siaha do desiateho storočia.

Tak či onak, citovaná rubrika sa nachádza vo všetkých ruských ortodoxných vydaniach Archijeratikona alebo Činovnika, ktoré som si osobne prezrel: Moskva 1798, 1879, Varšava 1944 a aj v najnovšom vydaní Moskva 1982 (I, 94). Odhliadnuc od pôvodu tejto rubriky, opakuje sa už viac ako tri storočia spolu s jednoznačným a opakovaným súhlasom pravoslávnych. Zaujímavé je, že skrátená forma tejto rubriky v Rímskej redakcii z roku 1973 Ruténskeho Archijeratikona prikazuje všetkým spoluslúžiacim kňazom recitovať spolu slová Ježiša („hlahóľut slovesá Hospódňa kupnohlásno“), ale nijako sa nezmieňuje o tom, že by takto mali postupovať aj pri epikléze. Tu sa teda jedná o závažné zanedbanie v očiach kohokoľvek, kto má aspoň povrchnú znalosť orientálnej liturgickej a teologickej citlivosti, prípadne toho, kto disponuje prinajmenšom hmlistou predstavou o smere, ktorým sa uberá katolícka eucharistická teológia dnešných čias.

Znamená toto všetko, že biskupi a kňazi sa musia stať historikmi liturgie a/alebo učencami v teológii, aby vedeli, o čo sa tu jedná? Vôbec nie. Ukazuje nám to ale, aká komplexná môže byť ktorákoľvek historická otázka a malo by to naučiť tých, ktorí nevedia, čo robia, aby boli zdržanlivejší, keď sa vyjadrujú o liturgii – alebo keď z nej robia cirkus. Veď ona je časťou vzácneho dedičstva ľudstva a nie ich osobným detským ihriskom.

(článok je preložený z Eastern Churches Journal, 2004, Vol. 11, N. 1, p. 119-124)