Snáď nebudem ďaleko od pravdy, keď sa pustím touto cestou. Ktovie, možno je tých vysvetlení milión, no mňa priťahuje a uspokojuje toto jedno.
Aby sme sa dopracovali k odpovedi, potrebujeme urobiť jednu odbočku. Musíme obletieť to, na čo sa chceme pozrieť a vidieť najskôr to, čo je pred tým.
Diakon či kňaz (podľa dostupnosti, pravdaže) nikdy neokiadza IBA samotný modliaci sa ľud. Vždy začína niečím iným. A čo je to iné?
Nuž začne napríklad svätou trapézou, čiže prestolom. Pookiadza horné miesto, ikony vo svätyni, potom sa presunie von zo svätyne, pookiadza ikonostas a chrám a AŽ POTOM okiadza Boží ľud, počnúc spevákmi.
Pre mňa je veľmi dôležité všimnúť si práve túto postupnosť. Okiadzajúci okiadza najskôr ikony, až potom ľudí. Lenže aký to má celé súvis?
Veľmi hlboký! Veď aj človek je ikonou. Áno, bol stvorený na Boží obraz a podobu (po grécky kat’eikonon kai omoiosin). Diakon či kňaz teda len pokračuje v tom, čo začal. V okiadzaní ikon. Najskôr pookiadza tie, ktoré sú už dokončené (z dreva, zlata a farieb). V tomto zmysle je aj prestol ikonou - predstavuje Ježiša Krista. A potom sa presunie k tým, na ktorých sa ešte pracuje, ktoré však majú oveľa väčšiu hodnotu. Ľudí.
Preto je pre mňa, ale aj pre autora, od ktorého som toto vysvetlenie prevzal (netuším, kto to môže byť) okiadzanie ľudí v chráme veľkým momentom vťahovania hlbšie do procesu posväcovania. Má nám pripomenúť, že sme Božou ikonou a že skrze jeho milosť sa mame ňou stávať vždy hlbšie a plnšie.
Takto by som vysvetlil dôvod, pre ktorý v chráme okiadzame ľud. Lebo sú to živé ikony. Teda také, ktoré sú ešte v procese výroby. A čo je najdôležitejšie pri písaní ikony? Aký prostriedok, postup, materiál...? No predsa Svätý Duch. A cirkevná symbolika nás učí: kadidlo je symbolom Svätého Ducha.
Na záver jednoduchá myšlienka z knihy Novaja skrižáľ:
Tymián je obrazom Božej lásky, ktorá sa rozdáva všetkým a tiež je obrazom vône Svätého Ducha.Amiň.
Žiadne komentáre:
Zverejnenie komentára