15_Šokujúce odhalenie: Kto je otec Kyriak?

Prepodobný Kyriak sa narodil v Korinte v rodine presbytera katedrálneho chrámu Jána a jeho manželky Eudoxie. Keď korintský biskup Peter, jeho príbuzný, videl, že z Kyriaka rastie tichý a rozvážny mládenec, ustanovil ho za chrámového čteca. Vytrvalé čítanie Svätého písma prebudilo v jeho duši lásku k Pánovi a túžbu po čistom a bohumilom živote. Raz, keď ešte nemal ani osemnásť rokov, ho počas bohoslužby hlboko zasiahli slová Evanjelia: „Kto chce ísť za mnou, nech zaprie sám seba, vezme svoj kríž a nasleduje ma.“ (Mt 16,24) Preto ani nezašiel domov, ale tajne odišiel do prístavu, kde nasadol na loď a odplavil sa do Jeruzalema. Po návšteve svätých miest Kyriak strávil niekoľko mesiacov v monastieri neďaleko Siona, kde bol poslušníkom igumena abbu Eustorgia a s jeho požehnaním sa odobral do púštnej lavry prepodobného Eutymia Veľkého (jeho pamiatku slávime 20. januára). Prepodobný Eutymios, ktorý v mládencovi uvidel veľké Božie dary, postrihol ho do mníšskeho obrazu a zveril starostlivosti prepodobného Gerasima (pamiatka 4. marca), ktorý mníšskym spôsobom zápasil pri Jordáne, v príbytku svätého Teoktista. Svätý Gerasim, ktorý uvidel mladý vek Kyriaka, ukázal mu ako žiť v trpezlivom spolunažívaní s bratmi.

Mladý mních horlivo spĺňal monastierske poslušníctva, vrúcne sa modlil, málo spal, jedlo prijímal len raz denne a aj to len chlieb a vodu. Počas Veľkého pôstu sa svätý Gerasim obvykle vzďaľoval do púšte Ruva a do kláštora sa vracal na Kvetnú nedeľu. So sebou začal brávať aj Kyriaka. Tam, v úplnej samote, začali títo duchovní bojovníci ešte znásobovať svoje námahy. Prepodobný Gerasim podával každý týždeň svojmu učeníkovi sväté Tajomstvá.

Po smrti prepodobného Gerasima sa 27-ročný mních Kyriak vrátil do lavry prepodobného Eutymia, ale ani on už nebol medzi živými. Prepodobný Kyriak si vyprosil osamotenú kéliu a tam zápasil v mlčanlivosti, rozprávajúc sa iba s mníchom Tomášom. Onedlho bol však Tomáš poslaný do Alexandrie, kde bol vysvätený za biskupa a svätý Kyriak strávil celých desať rokov v mlčanlivosti. Vo veku tridsať sedem rokov bol vysvätený za diakona.

Keď medzi príbytkom prepodobného Eutymia a prepodobného Teoktista došlo k rozdeleniu, svätý Kyriak odišiel do Sukijského monastiera prepodobného Charitóna (pamiatka 28. septembra). V tomto monastieri prichádzajúcich mníchov prijímali akoby boli úplnými nováčikmi a takto bol prijatý aj svätý Kyriak, ktorý sa pokorne namáhal na spoločných monastierskych poslušníctvach. Po niekoľkých rokoch bol Kyriak vysvätený za kňaza a bol určený za kanonarcha (osoba zodpovedná za spev v chráme) a túto úlohu plnil osemnásť rokov. V monastieri svätého Charitóna žil prepodobný Kyriak tridsať rokov. Prísny pôst a úplná krotkosť zaradili prepodobného Kyriaka k tým najprísnejším askétom lavry. Každú noc čítal vo svojej kélii žaltár, pričom čítanie prerušoval iba na to, aby šiel do chrámu na polnočnicu, preto tento askéta spal len veľmi málo. Keď mal prepodobný sedemdesiat rokov, vzdialil sa do púšte Natufa, pričom so sebou zobral len svojho učeníka Jána. Títo pustovníci sa živili iba horkými bylinami, ktoré sa po modlitbe svätého Kyriaka stávali vhodnými na jedenie.

Po piatich rokoch v púšti sa o nich dozvedel jeden z jej obyvateľov a priviedol k nim svojho posadnutého syna a svätý Kyriak ho uzdravil. Od tých čias k nemu začalo prichádzať mnoho ľudí so svojimi trápeniami, no on túžil po úplnej samote, preto sa vzdialil do púšte Ruva, kde strávil ešte päť rokov. No aj na túto púšť k nemu prichádzali chorí a posadnutí a prepodobný ich uzdravoval znamením kríža a modlitbou. V osemdesiatom roku života sa prepodobný Kyriak vzdialil do skrytej púšte Susakim, kde sa stretávali korytá dvoch vyschnutých riek. Podľa tradície sa o tejto púšti vyjadril aj svätý prorok Dávid: „Ty si dal vyschnúť riekam nevysychajúcim.“ (Ž 73,15) Po siedmich rokoch k nemu prišli bratia zo Sukijského monastiera, aby ho prosili o duchovnú pomoc v čase hladu a chorôb, ktoré nastali z Božieho dopustenia. Uprosili svätého Kyriaka, aby sa vrátil do monastiera a prepodobný sa usídlil v jaskyni, kde kedysi duchovne zápasil prepodobný Charitón.

Prepodobný Kyriak preukázal Cirkvi veľkú pomoc v boji so šíriacou sa herézou origenizmu. Skrze modlitbu a slovo navracal oklamaný ľud na cestu pravdy, posilňujúc ich v správne slávenej viere. Zostavovateľ životopisu prepodobného Kyriaka, mních lavry prepodobného Eutymia Cyril, bol svedkom toho, ako prepodobný predpovedal blízku smrť pôvodcov herézy Nona a Leontia, čo sa onedlho aj udialo a heréza sa prestala šíriť.

Sama Presvätá Bohorodička pozývala prepodobného Kyriaka, aby bdel nad čistotou správne sláveného učenia: zjavila sa mu vo sne spolu so svätým Jánom Predchodcom a Jánom Teológom. Odmietla však vojsť do kélie prepodobného, pretože sa v nej nachádzala kniha so slovami heretika Nestória. „V tvojej kélii je môj nepriateľ,“ povedala (pamiatka zjavenia Presvätej Bohorodičky prepodobnému Kyriakovi pripadá na 8. jún).

V deväťdesiatom deviatom roku života sa prepodobný Kyriak opäť vzdialil do púšte Susakim a tam žil so svojím učeníkom Jánom. V púšti slúžil prepodobnému Kyriakovi velikánsky lev, ktorý ho chránil pred zbojníkmi, ale neobťažoval bratov, ktorí prichádzali a tiež jedol z rúk prepodobného.

Raz sa stalo, že v letnej horúčave vyschla všetka voda v jame, kde ju počas zimy pustovníci zbierali a iný zdroj vody nemali. Prepodobný Kyriak sa pomodlil a hneď v púšti začalo výdatne pršať, vďaka čomu sa jama naplnila vodou.

Dva roky pred smrťou sa prepodobný Kyriak vrátil do monastiera a znovu sa usídlil v jaskyni prepodobného Charitóna. Do konca života si tento spravodlivý starec zachoval svoju čulosť, spieval horlivo a postojačky, nikdy nebol bez aktivity: buď sa modlil, alebo pracoval. Pred smrťou si prepodobný Kyriak zavolal bratov, požehnal ich a s modlitbou a potichu odišiel k Pánovi potom, ako prežil 109 rokov.

Jeho pamiatku slávime práve dnes, 29. septembra.

Zo stránky azbuka.ru preložil otec Kyriak Nepustovník.

14_Prológ: Proti hnevu a pamätaniu na zlo

3. september: Proti hnevu a pamätaniu na zlo

(Zo slova o hneve; o tom, ako sa ten, kto v sebe drží hnev proti svojim blížnym, dáva do moci diabla)

Mních menom Izák rozpráva nasledujúci zážitok zo svojho života. Stalo sa, vraví, že som sa raz pohádal so svojím bratom a začal som sa naňho hnevať. Keď som tak raz sedel pri svojej ručnej práci, prišiel mi na um tento môj spor, začal som sa v srdci kajať a premožený strachom zo zodpovednosti pred Bohom som začal uvažovať: „Čo budem robiť?“ V tej chvíli vošiel ku mne akýsi mladík a neurobil to, čo by sa od neho očakávalo – znamenie kríža. Povedal: „Zhrešil si a teraz si rozrušený; odovzdaj sa mne a budeš spokojný.“ A ja, vediac, že je to démon, som odpovedal: „Odíď, lebo ty nie si od Boha.“ A on mne na to: „Je mi ťa ľúto: ničíš svoje dielo, a predsa si môj.“ „Nie,“ vravím, „ja nepatrím tebe, diabol, ale Bohu.“ A on na to: „Tých, ktorí v sebe držia hnev a pamätajú na zlo, Boh odovzdal nám. A ty sa už tri týždne hneváš na svojho brata.“ „Klameš,“ odpovedal som. A on: „Živíš zlo proti svojmu bratovi a tých, ktorí v sebe udržiavajú pamätanie na zlo, čaká geenský oheň. K takým ľuďom som posielaný a ty mi teda patríš.

Keď som to začul, hneď som odišiel k svojmu bratovi, poklonil som sa pred ním a zmierili sme sa. A čo sa stalo? Keď som sa vrátil domov, zbadal som, že diabol, ktorý nemohol zniesť moje zmierenie sa s bratom, v hneve spálil moju ručnú prácu i rohož, na ktorej som sa zvyčajne zdržiaval pri modlitbe.

Z tohto rozprávania, bratia, vidíte, že kto v sebe nosí zlobu voči svojmu blížnemu, ten je v dosahu nepriateľa našej spásy, diabla, a ten, kto sa nekajá za svoju zlobu, nad tým diabol preberá moc. Ďalej to, že ľudí, ktorí v sebe udržiavajú zlobu, čaká v budúcom veku geenský oheň a nakoniec to, že svojím pokáním a zmierením sa s blížnym zahanbujeme diabla a odháňame ho preč od seba.

Čo máme robiť, keď toto vieme, bratia? Sme povinní hasiť v sebe iskry hnevu už v samotnom začiatku, aby sa z iskry nestal plameň, ktorý by sa nám potom stal geenským (pekelným) ohňom. Máme odpúšťať viny a milovať svojich bratov. A aby sme sa tomuto priučili, budeme:

Po prvé častejšie uvažovať o svojom previnení pred Bohom a o Božom milosrdenstve k nám hriešnym. Popri všetkej našej roztržitosti sa často stáva, že nás hriechy privedú do úžasu a seba samých vnímame ako hodných každého trestu. Ako však voči nám postupuje nebeský Otec? Trestá nás za naše hriechy? Nie, ale všetko používa na to, aby nás poučil a napravil. Poslal na svet svojho jednorodeného Syna, aby nás zachránil z hriechu a smrti. Ako starostlivý Otec nám dáva všetko potrebné pre život: jedlo, odev i príbytok. Stráži každý vlas na našej hlave. Volá všetkých nás, hriešnikov k sebe a hovorí: „Poďte ku mne všetci, ktorí sa namáhate a ste preťažení; ja vám dám odpočinutie!“ (Mt 11,28) A keď je nebeský Otec k nám taký milosrdný, potom sme aj my povinní postupovať voči tým, ktorí nás zarmútili. V opačnom prípade platí, že súd bez milosrdenstva čaká tých, ktorí nepreukázali milosrdenstvo.

Po druhé, budeme si pred sebou častejšie predstavovať trpiaceho Pána, ktorý z kríža odpustil svojim nepriateľom. Jeho, ktorý je nevinný, bili, pľuli mu do tváre, ukrižovali ho medzi zločincami, vysmievali sa mu počas jeho neuveriteľného utrpenia a on vravel: „Otče, odpusť im!“ Ak sa Spasiteľ takto zachoval vo vzťahu k svojim nepriateľom, potom sme aj my povinní takto sa správať a to o to viac, že on neurobil nič zlé, a predsa bol trýznený a my často takým či iným spôsobom ponižujeme a vyzbrojujeme proti sebe svojich blížnych. Amen.