14_Prológ: Proti hnevu a pamätaniu na zlo

3. september: Proti hnevu a pamätaniu na zlo

(Zo slova o hneve; o tom, ako sa ten, kto v sebe drží hnev proti svojim blížnym, dáva do moci diabla)

Mních menom Izák rozpráva nasledujúci zážitok zo svojho života. Stalo sa, vraví, že som sa raz pohádal so svojím bratom a začal som sa naňho hnevať. Keď som tak raz sedel pri svojej ručnej práci, prišiel mi na um tento môj spor, začal som sa v srdci kajať a premožený strachom zo zodpovednosti pred Bohom som začal uvažovať: „Čo budem robiť?“ V tej chvíli vošiel ku mne akýsi mladík a neurobil to, čo by sa od neho očakávalo – znamenie kríža. Povedal: „Zhrešil si a teraz si rozrušený; odovzdaj sa mne a budeš spokojný.“ A ja, vediac, že je to démon, som odpovedal: „Odíď, lebo ty nie si od Boha.“ A on mne na to: „Je mi ťa ľúto: ničíš svoje dielo, a predsa si môj.“ „Nie,“ vravím, „ja nepatrím tebe, diabol, ale Bohu.“ A on na to: „Tých, ktorí v sebe držia hnev a pamätajú na zlo, Boh odovzdal nám. A ty sa už tri týždne hneváš na svojho brata.“ „Klameš,“ odpovedal som. A on: „Živíš zlo proti svojmu bratovi a tých, ktorí v sebe udržiavajú pamätanie na zlo, čaká geenský oheň. K takým ľuďom som posielaný a ty mi teda patríš.

Keď som to začul, hneď som odišiel k svojmu bratovi, poklonil som sa pred ním a zmierili sme sa. A čo sa stalo? Keď som sa vrátil domov, zbadal som, že diabol, ktorý nemohol zniesť moje zmierenie sa s bratom, v hneve spálil moju ručnú prácu i rohož, na ktorej som sa zvyčajne zdržiaval pri modlitbe.

Z tohto rozprávania, bratia, vidíte, že kto v sebe nosí zlobu voči svojmu blížnemu, ten je v dosahu nepriateľa našej spásy, diabla, a ten, kto sa nekajá za svoju zlobu, nad tým diabol preberá moc. Ďalej to, že ľudí, ktorí v sebe udržiavajú zlobu, čaká v budúcom veku geenský oheň a nakoniec to, že svojím pokáním a zmierením sa s blížnym zahanbujeme diabla a odháňame ho preč od seba.

Čo máme robiť, keď toto vieme, bratia? Sme povinní hasiť v sebe iskry hnevu už v samotnom začiatku, aby sa z iskry nestal plameň, ktorý by sa nám potom stal geenským (pekelným) ohňom. Máme odpúšťať viny a milovať svojich bratov. A aby sme sa tomuto priučili, budeme:

Po prvé častejšie uvažovať o svojom previnení pred Bohom a o Božom milosrdenstve k nám hriešnym. Popri všetkej našej roztržitosti sa často stáva, že nás hriechy privedú do úžasu a seba samých vnímame ako hodných každého trestu. Ako však voči nám postupuje nebeský Otec? Trestá nás za naše hriechy? Nie, ale všetko používa na to, aby nás poučil a napravil. Poslal na svet svojho jednorodeného Syna, aby nás zachránil z hriechu a smrti. Ako starostlivý Otec nám dáva všetko potrebné pre život: jedlo, odev i príbytok. Stráži každý vlas na našej hlave. Volá všetkých nás, hriešnikov k sebe a hovorí: „Poďte ku mne všetci, ktorí sa namáhate a ste preťažení; ja vám dám odpočinutie!“ (Mt 11,28) A keď je nebeský Otec k nám taký milosrdný, potom sme aj my povinní postupovať voči tým, ktorí nás zarmútili. V opačnom prípade platí, že súd bez milosrdenstva čaká tých, ktorí nepreukázali milosrdenstvo.

Po druhé, budeme si pred sebou častejšie predstavovať trpiaceho Pána, ktorý z kríža odpustil svojim nepriateľom. Jeho, ktorý je nevinný, bili, pľuli mu do tváre, ukrižovali ho medzi zločincami, vysmievali sa mu počas jeho neuveriteľného utrpenia a on vravel: „Otče, odpusť im!“ Ak sa Spasiteľ takto zachoval vo vzťahu k svojim nepriateľom, potom sme aj my povinní takto sa správať a to o to viac, že on neurobil nič zlé, a predsa bol trýznený a my často takým či iným spôsobom ponižujeme a vyzbrojujeme proti sebe svojich blížnych. Amen.