04_Smart hodinky zo štvrtého storočia

Nejeden predajca modernej techniky sa dnes snaží ohúriť ľudstvo svojimi vynálezmi. A ani zďaleka to nemusia byť veľké elektronické zariadenia. Hitom posledného desaťročia sú smart watch, čiže šikovné hodinky. Internet tvrdí, že ich rozmach nastal po roku 2013. Dovoľte mi však spochybniť tento fakt a prezradiť vám informáciu neznámu širokej verejnosti . Tie najlepšie "smart hodinky" sú o 1800 rokov staršie!
Dobre, priznávam. Je to tak trochu slovná hračka, dajme však tejto myšlienke šancu.
Hodinky na našich zápästiach už dávno neslúžia len ako ukazovatele času či kalkulačky s tlačidlami vo veľkosti zrnka ryže. Dnes je ich úlohou aj spájanie človeka s jeho mobilným telefónom a jeho funkciami bez toho, aby ste sa ho museli dotknúť.
Naproti tomu stojí pred nami vynález Cirkvi, ktorý zhodou okolností tiež nesie názov hodinky. Nejde však o nič mechanické a ani elektronické (hoci dnes už nie je problém pomodliť sa ich pomocou elektroniky), ale o modlitby. Spoločným prvkom tých dnešných hodiniek so staršími, liturgickými, je spojenie. Zatiaľčo moderné smart hodinky vás spoja s vašim mobilom, kontaktmi, facebookom, emailom a kalendárom, tie starobylé v podstate nič z toho neponúkajú. Predsa sú v čomsi neuveriteľne lákavé. Poskytujú spojenie s Bohom v konkrétnych časoch dňa, kedy Boh zasiahol do ľudských dejín úplne nevídaným spôsobom. Tieto modlitby pripájajú k určitým chvíľam dňa konkrétnu spomienku z histórie spásy.
Ďalším zásadným rozdielom medzi tými dnešnými, elektronickými, hodinkami a tými, ktoré vstúpili do kresťanstva vo štvrtom storočí, je ich výdrž. Správne smart hodinky si "pýtajú jesť", teda musíte ich nabíjať, čo nie je žiadna nepochopiteľná záhada. Tie staré, ukryté v knihe zvanej Časoslov (alebo aj Hore srdcia) chcú naopak nabiť človeka prostredníctvom stretnutia s Bohom.
Sú celkom jednoduché, a predsa náročné, keďže sú také "jednotvárne". Presne táto stálosť je však to, čo nám dnešná doba vybudovaná na moderných technológiách kradne.
Hodinky, jednoduchú modlitbu v konkrétnych častiach dňa, zaviedli do Cirkvi laici ešte predtým, než vznikalo organizované mníšstvo, ktorému vďačíme za dnešnú podobu modlitby hodiniek. A dnes sa môžu vrátiť tieto modlitby do života Cirkvi opäť vďaka laikom.
Môžu teda hodinky staré takmer osemnásť storočí ukazovať správny čas? Áno, tie modlitebné ukazujú, že Ježiš Kristus sa ako bohočlovek dotýka ľudských dejín a životov.

03. Príhovor svätých otcov

Čo robí váš otec? Čím sa živí? Je svätý?

Prvé dve otázky pripomínajú bežnú konverzačnú tému rozhovoru pri káve, ktorý sa už šíri poza hranice osoby vášho spoludiskutéra. Čo tá tretia, ako súvisí s prvými dvoma?

V liturgickom živote našej cirkvi sa často ozývajú slová: "Pane Ježišu Kriste, Bože náš, pre modlitby našich svätých otcov, zmiluj sa nad nami." alebo inak: "Na príhovor našich svätých otcov, Pane Ježišu Kriste, Bože náš, zmiluj sa nad nami." (otázka pre "fajnšmekrov": ktorá z týchto verzií je Rímom schválená. Ak viete, ktorá a kde sa to dá nájsť, napíšte do komentára)

Či už tak alebo onak, na toto zvolanie odpovedáme slovom Amen, teda nech je tak, nech sa tak stane. Kto sú ale tí svätí otcovia, ktorých prosíme o príhovor?

Tu sa črtajú dve (reálne) riešenia. Prvou možnosťou je to, že našimi svätými otcami sú členovia oslávenej cirkvi, teda inými slovami svätci. Biskupi, vyznávači, svätitelia, prepodobní, hieromučeníci, prepodobnomučeníci, jurodiví, pustovníci, apoštoli... len samotných kategórií je viac ako dosť. Táto možnosť je celkom reálna a logická. Prosíme tých, ktorí už dosiahli slávu nebeského kráľovstva, aby aj nás svojím príhovorom viedli tam, kde niet bolesti, zármutku ani stonania.

Nezatvorme však knihu predtým, než dočítame stranu. Kto ešte môžu byť tí svätí otcovia? Jeden slávny profesor liturgiky učí svojich študentov: "Liturgia katechizuje samu seba." Teda to, čo potrebujeme v rámci liturgie vysvetliť, nám vysvetľuje samotná liturgia.
Jedným z miest, kde sa používajú slová Pane Ježišu Kriste, Bože náš,... je modlitba hodiniek. Na tretej a šiestej hodinke ľud vyzýva kňaza: "V mene Pánovom, požehnaj otče." A kňaz odpovedá: "Pane Ježišu Kriste, Bože náš..."

Výnimkou je však modlitba s biskupom. Vtedy ľud prednáša: "V mene Pánovom, požehnaj vladyka." (vladyka je oslovenie pre biskupa). A vladyka ďalej mlčky stojí, zatiaľ čo sa slova ujíma kňaz, ktorý hovorí: "Na príhovor nášho svätého vladyku, Pane Ježišu Kriste, Bože náš, zmiluj sa nad nami."

Vďaka tejto "verzii" modlitby hodinky môžeme vidieť, že toto zvolanie sa týka predovšetkým otcov žijúcich na zemi. V tejto modlitbe sa odvolávame na modlitby svojich biskupov, kňazov, duchovníkov, ale aj otcov, ktorých sme nikdy nevideli: mníchov, pustovníkov, svätcov dnešných čias.

A práve tu sa opäť ukazuje, aká je cirkev múdra a ako sme si navzájom blízki. Nemusíme si to ani uvedomovať, no sme si viac bratmi a sestrami, než si vieme predstaviť.

Pane Ježišu Kriste, Bože náš, pre modlitby našich svätých otcov, zmiluj sa nad nami. Amen.

Slovom Otcovia nerozumieme len archijerejov a jerejov, ale aj zástupy všetkých svätých, ktorých nazývame svojimi Otcami.

(Novaja skrižáľ, s. 77) 

2. Prečo na mňa mieria kadidlom?

Ako človek spozná dobré vysvetlenie? Nemá "trhliny" a uspokojuje srdce. Je mnoho otázok, na ktoré existuje nepreberné množstvo odpovedí. A v dnešnej dobe to platí viacnásobne. Ako teda zodpovedať na otázku, prečo kňaz alebo diakon okiadza veriacich?

Snáď nebudem ďaleko od pravdy, keď sa pustím touto cestou. Ktovie, možno je tých vysvetlení milión, no mňa priťahuje a uspokojuje toto jedno.

Aby sme sa dopracovali k odpovedi, potrebujeme urobiť jednu odbočku. Musíme obletieť to, na čo sa chceme pozrieť a vidieť najskôr to, čo je pred tým.

Diakon či kňaz (podľa dostupnosti, pravdaže) nikdy neokiadza IBA samotný modliaci sa ľud. Vždy začína niečím iným. A čo je to iné?

Nuž začne napríklad svätou trapézou, čiže prestolom. Pookiadza horné miesto, ikony vo svätyni, potom sa presunie von zo svätyne, pookiadza ikonostas a chrám a AŽ POTOM okiadza Boží ľud, počnúc spevákmi.

Pre mňa je veľmi dôležité všimnúť si práve túto postupnosť. Okiadzajúci okiadza najskôr ikony, až potom ľudí. Lenže aký to má celé súvis?

Veľmi hlboký! Veď aj človek je ikonou. Áno, bol stvorený na Boží obraz a podobu (po grécky kat’eikonon kai omoiosin). Diakon či kňaz teda len pokračuje v tom, čo začal. V okiadzaní ikon. Najskôr pookiadza tie, ktoré sú už dokončené (z dreva, zlata a farieb). V tomto zmysle je aj prestol ikonou - predstavuje Ježiša Krista. A potom sa presunie k tým, na ktorých sa ešte pracuje, ktoré však majú oveľa väčšiu hodnotu. Ľudí.

Preto je pre mňa, ale aj pre autora, od ktorého som toto vysvetlenie prevzal (netuším, kto to môže byť) okiadzanie ľudí v chráme veľkým momentom vťahovania hlbšie do procesu posväcovania. Má nám pripomenúť, že sme Božou ikonou a že skrze jeho milosť sa mame ňou stávať vždy hlbšie a plnšie.

Takto by som vysvetlil dôvod, pre ktorý v chráme okiadzame ľud. Lebo sú to živé ikony. Teda také, ktoré sú ešte v procese výroby. A čo je najdôležitejšie pri písaní ikony? Aký prostriedok, postup, materiál...? No predsa Svätý Duch. A cirkevná symbolika nás učí: kadidlo je symbolom Svätého Ducha.

Na záver jednoduchá myšlienka z knihy Novaja skrižáľ:

Tymián je obrazom Božej lásky, ktorá sa rozdáva všetkým a tiež je obrazom vône Svätého Ducha.

Amiň.

01_Popletený poriadok?

Sláva Isusu Christu! Vážená redakcia elektronického časoslova. Som pravidelnou používateľkou vašej aplikácie a musím povedať, že to, čo robíte veľmi pomáha môjmu duchovnému životu. Chcem vás ale upozorniť na jednu chybu, ktorá sa vám v aplikácii neustále opakuje. Vždy, keď sa chcem večer čosi pomodliť a otvorím časoslov, naskočí mi tam už nasledujúci deň. Musím potom kliknúť na ten malý kalendárik a vybrať si správny dátum a až potom to ide. A tiež mi to tam vždy rozhadzuje modlitby. Ukáže mi najprv večiereň a až potom ďalšie modlitby.

Mohli by ste to, prosím, dať do poriadku? Ďakujem a Boh vás žehnaj!
Vaša priaznivkyňa Mária z obce Krajná Bystrá.

Vážení čitatelia!

Takáto alebo podobná správa by mohla „pristáť“ v mailovej schránke zhromažďujúcej nápady a pripomienky k fungovaniu aplikácie Časoslov gréckokatolíka. Nestalo sa tak, a preto som si ju musel vymyslieť. A nielen túto správu. Aj priaznivkyňa Mária je výplodom mojej predstavivosti. Reálna je však obec Krajná Bystrá a reálna je tiež otázka, ktorá mohla vyvstať v mysliach ľudí, ktorí prichádzajú do kontaktu s modlitbou časoslova: „Prečo je to tam usporiadané tak nelogicky? Nový deň mi naskočí vždy večer a prvá modlitba v poradí je večiereň.“ (poznámka na okraj: reálne je aj slovo priaznivkyňa, ženské pomenovanie vytvorené od slova priaznivec pridaním prípony -kyňa).

Poďme sa teda spoločne pozrieť na to, prečo ako normálni obyvatelia 21. storočia, nezačíname deň ránom, ale večerom. Áno, v tom je kľúč alebo odpoveď na pripomienku pani Márie z Krajnej Bystrej. Chyba nie je vo vašom prijímači, ani v našom systéme. Chyba je v našom uvažovaní. Alebo sa možno ani tak nejedná o chybu, ako skôr o nedorozumenie.

Deň v byzantskom svete, z ktorého vyrástla naša cirkev so svojím duchovným prežívaním, totiž začína paradoxne západom slnka. A aby sme boli presnejší, nie je to vynález Byzancie, ale dedičstvo, ktoré sme prijali. A toto dedičstvo nám odovzdali naši starší bratia vo viere, ako ich nazval svätý Ján Pavol II., teda židia. Posvätný deň tohto ľudu, Šabat, nezačína sobotným ránom, ale večerom, ktorý mu predchádza. Piatková večerná modlitba víta prichádzajúci Šabat, epicentrum celého týždňa. To, na čo sa podľa tradície žid tri dni teší pred jeho začiatkom a to, z čoho sa žid tri dni teší po jeho skončení.

Preto aj prvý dotyk s prichádzajúcim dňom v našom liturgickom ponímaní prichádza večer, nie až ráno. Prvý kontakt s nedeľou je pripravený už v sobotu večer. Slnko zapadá a to znamená nielen neodvratný koniec niečoho, čo je už za nami, ale aj nový začiatok. Začiatok plný nádeje na príchod nového svetla. Téme svetla sa budeme bližšie venovať, keď sa viac zahĺbime do slávenia večierne, modlitby pomerne jednoduchej, no nesmierne oslovujúcej a komplexnej. Nateraz nám stačí vedieť, že stredom tejto modlitby je oslava svetla s veľkým S. Svetla, ktoré nikdy nezapadne. Svetla, ktoré zažiarilo v tmách hriechu. Ježiša Krista totiž oslavuje práve hymnus Svetlo tiché (alebo skôr Svetlo radostné), ktorý sa spieva na každej večierni. Predstavte si chrám, ktorý sa ponoril do tmy vďaka nastupujúcemu západu slnka a vo chvíli, keď sa začne spievať tento hymnus si v ňom pomyselne zapáľte svetlo. Ono to ani nie je potrebné, pretože už samotné slová tohto starobylého hymnu akoby v sebe niesli svetlo.

A tak na jednej strane je pred nami narastajúca tma, ktorá je dôsledkom otáčania zemegule okolo slnka, no na druhej strane je tu Ježiš Kristus, ktorého vidíme ako Svetlo žiariace práve do tmy. A tá nemusí byť vôbec fyzická, skôr duchovná.

Čo nás chce naučiť tento moment, tento rozmer liturgického života našej cirkvi? Čo nám chce ukázať to, že deň nezačíname utierňou alebo prvou hodinkou, ale práve večierňou? Vo chvíli, keď sa modlíme večiereň, máme už za sebou deň. Sme doma z práce, zo školy, uzavreli sme svoje pracovné výkony či povinnosti, ktoré sme mali a bilancujeme. Možno je toto zhodnotenie pre nás pozitívne, možno negatívne. Čo však máme spoločné je to, že potrebujeme vidieť svetlo. Ak bol pre nás deň, ktorý sa končí dobrým, potrebujeme vidieť, že je to tak z Božej dobroty. Ak bol predošlý deň nie najlepším, tiež potrebujeme Svetlo, ktoré nás povedie k nádeji.

Vážená priaznivkyňa Mária!

Je nám potešením, že používate našu aplikáciu, ale ešte omnoho viac, že čerpáte z dedičstva, ktoré ponúka cirkev. Veríme, že sme vás týmto vysvetlením nevyčerpali, ale skôr obohatili. Modlitba vo východnej cirkvi je plná paradoxov. Čím je človek starší, tým je mladší, lebo sa blíži k skutočnému životu, ktorý nám Boh ponúka vo svojom kráľovstve. Ochutnať z neho môžeme aj prostredníctvom tohto prameňa, modlitby cirkvi.

Veľa Božích milostí vám vyprosuje otec Kyriak Nepustovník.