sobota 20. marca 2021

20. VPD - liturgia alebo služba?

Nedávno zosnulý profesor liturgiky, otec Vojtech Boháč, bol veľmi zásadový človek. Pravdaže, s pribúdajúcim vekom si zo svojej zásadovosti dokázal robiť žarty, ale nikdy ju neopúšťal (alebo ona jeho). Jednou z vecí, na ktorých si potrpel, bolo označenie "Božská služba vopred posvätených darov". Toto pomenovanie stojí akoby v opozícii oproti "Liturgii vopred posvätených darov". Oba tituly majú svojich zástancov i odporcov, a tak stavajú liturgický svet na dve strany barikády a do dvoch táborov. Skúsme sa teda zamyslieť nad povahou tohto sporu a možno budeme prekvapení, aké banálne je jeho riešenie.

Keď si do rúk vezmeme slovenský liturgikon s textom Liturgie svätého Bazila Veľkého, v jeho druhej časti objavíme liturgický text pôstnej VPDčky (ľudový, rozšírený názov). A tá je tu titulovaná ako "Božská služba". Odtiaľ pochádza aj spomínaná zásadovosť otca Vojtecha. Zástancovia tohto pomenovania sa navyše oháňajú nespochybniteľným faktom - na božskej službe vopred posvätených darov predsa nedochádza k premeneniu darov, ide o rozdávanie Eucharistie premenenej pri predošlom (nedeľnom alebo sviatočnom) liturgickom slávení. To je stanovisko jednej strany barikády. Čo spočíva na jej opačnej strane?

Jej vyznávači hovoria o tom, že liturgické texty východných cirkví bez problémov uvádzajú titul Liturgia vopred posvätených darov a nikomu to nereže uši ani oči. Ak by však niekto nesúhlasil s použitím nekatolíckych informačných zdrojov (áno, nájdu sa aj takí), stačí otvoriť Kódex kánonov východných cirkví, nalistovať kánon č. 715, ktorý hovorí toto: 

"§2. Je tiež dovolené, ak je taký legitímny zvyk, prijať milodary pre Liturgiu vopred posvätených darov (lat. pro Liturgia Praesanctificatorum) a za pripomienky v Božskej liturgii."

Kódex teda používa pomenovanie liturgia, čo môže byť ďalším významným prostriedkom pri rozhodovaní sa pre to správne pomenovanie.

Kde je teda pravda? Má ju tábor A alebo B?

Odpoveď je prostá, ako už bolo spomenuté v úvode a zrejme môže u niektorých čitateľov vyvolať aj isté prekvapenie. Pravdu má jedna aj druhá strana barikády. Prečo? Riešenie záhady je ukryté v jazyku. Ak máte radi film Moja tučná grécka svadba, kde jedna z postáv, Grék žijúci v USA, dokázal všetko odvodiť z gréckeho jazyka, môžete si prísť na svoje. Pozrime sa na text modlitby malého vchodu, ktorú sa kňaz modlí potichu, zatiaľčo ľud spieva 3. antifónu. V cirkevnoslovančine tam nájdeme tieto slová: "...vo služénije tvojeja slávy...", ktoré sú prekladom gréckych slov: "is liturgían tis sis dóxis".

Akým slovom je preložené gŕecke slovo liturgían? Áno, termínom služénije. Teda liturgia by mohla byť službou? Veru, aj je. A často je tak označovaná aj v jazyku veriaceho národa. Množstvo ľudí nepovie: "Idem na liturgiu," ale: "Idem na službu."

Pôstna bohoslužba zložená z večierne a prijímania Eucharistie teda môže byť oprávnene nazývaná božskou službou a aj liturgiou. Samozrejme, žiaden elementárne informovaný človek v nej nebude hľadať eucharistický kánon ani s ním spojené veci. Pravda je teda skrytá pod povrchom a opäť sa ukazuje, že viac spája ako rozdeľuje.

štvrtok 28. januára 2021

18. Prečo sa pred Márnotratným synom nepostíme?

 



V detských časopisoch (ale nielen v nich) často nájdeme úlohu typu: "Nájdi 10 rozdielov medzi týmito obrázkami." Skúste sa pozrieť na tieto dva obrázky (screenshoty) aplikácie Časoslov. Aký jeden dôležitý rozdiel medzi nimi dokážete nájsť (nejedná sa o mená, dátum ani "úroveň" pamiatky svätých).

Podarilo sa?

Nebudem vás ďalej naťahovať. Jedná sa o zdržanlivosť od mäsa. Kým v piatok 22. januára, teda pred týždňom, bola predpísaná klasická piatková pôstna disciplína, na posledný piatok v mesiaci január pripadá tzv. voľnica, teda niet žiadneho pôstu a obmedzenia (pozor, nebojme sa obmedzovať svoj apetít aj naďalej zdravým rozumom).

V typikone sa dočítame:

"Počas tohto týždňa držia heretici pôst, nazývaný arcivuriov. My mnísi počas všetkých jeho dní, teda aj v stredu a piatok, jedem syr i vajíčka, a to o 9. (15.) hodine. Svetskí ľudia jedia mäso, aby tak popreli učenie tejto herézy."

Čo je arcivuriov pôst, odkiaľ pochádza a prečo nám typikon "prikazuje" jesť mäso, aby sme tento pôst popreli? 

Zjednodušene povedané, ide o historický spor medzi dvoma kultúrami a cirkvami: byzantskou a arménskou. Druhá menovaná praktizuje päťdňový pôst (buď na pamiatku pôstu, ktorý sa konal po vyslobodení svätého Gregora, osvietiteľa Arménska, z hrobu, alebo ako pripomenutie pôstu Ninivčanov alebo pôst vyhlásený cisárom Heraklom, keď takmer doviedol Byzanciu k zániku). A keďže byzantská cirkev sa chcela od svojho rivala odlíšiť, ustanovila na tieto dni nepostenie sa (dnešným slovom voľnicu). Toľko krátkej histórie.

Dnešné zjednodušené interpretácie hovoria, že počas tohto týždňa sa nepostíme jednoducho preto, aby sa zvýraznil charakter prichádzajúceho, mäsopôstneho týždňa, kedy by sa už mäso požívať nemalo. Domnievam sa, že toto vysvetlenie je pre súčasného človeka jednoduchšie na pochopenie a prijatie, ako skúmanie starobylých sporov medzi arménmi a grékmi, ktoré sa pretavili aj do jeruzalemského typikona a tak sa dostali až k nám.

Čo je pre nás dôležité? Zamerať sa na podstatu pôstu. Ježiš Petrovi hovorí, aby zatiahol na hlbinu a presne toto nariadenie je adresované aj nám. Mohli by sme ho zhrnúť múdrym veršíkom: "Posti sa duchom a nie bruchom," kto totiž pôst vidí len vo vonkajších prejavoch, nemôže sa obohatiť, avšak kto začína duchom a svoj pôst prejaví aj bruchom, je na ceste, kde môže stretnúť Vysloboditeľa zo svojich neprávostí.

pondelok 25. januára 2021

17. Čo sa skrýva za názvom "polyjelejný"?

Trvalo jej to síce niekoľko mesiacov, ale prišla. Objavila sa ako blesk z jasného neba a teraz jej treba venovať pozornosť. Otázka. A nie hocijaká, ale liturgického rázu. A tu je:

Čo znamená polyjelejný sviatok bez bdenia?

Skvelá otázka, naozaj. Trefná a namieste, jednoduchá a pritom komplikovaná.

V poriadku, skúsme začať tam, kde ešte nebol nikto z nás - v nebi. Skúste si predstaviť, že sa tam raz dostanete. Aké to bude? Neopísateľné a nepochopiteľné. Písmo hovorí, že ani oko nevidelo, ani ucho nepočulo, čo Boh pripravil tým, ktorí ho milujú (porov. 1 Kor 2,9). Bude tam Boh, pravdaže, veď o ňom celé nebo je. A čo ďalej? Budú tam ľudia, ktorí žili a zomreli v jednote s ním, ktorí sa očistili od hriechu, a tak sa mu celkom pripodobnili. Otázkou je: budú všetci rovnakí? Určite nie, veď Boh nás nestvoril ako duplikáty, a preto si aj pri vzkriesení zachováme svoju jedinečnosť. Ďalšou, už trochu komplikovanejšou otázkou je to, či budú všetci v nebi prežívať rovnakú blaženosť. A odpoveď je jednoduchá: nie. Prečo? Je Boh neférový? Má svojich obľúbencov? Odpoveď však nie je v Bohu, ale v človeku.

Pokúsme sa vysvetliť si to na prirovnaní. Každý človek, ktorý vstúpi do neba, je ako prázdna nádoba, ktorá sa naplní Bohom, radosťou z jeho prítomnosti a večnou nebeskou blaženosťou. Každý bez výnimky bude naplnený až po okraj. Žiadne poloprázdne či poloplné poháre, všetci budú úplne šťastní. Lenže niekto vojde do neba ako litrová sklenená fľaša, iný ako poldecák a niekto ako obrovská cisterna. Boh ich všetkých naplní až po okraj. U niekoho to bude znamenať 0,04 l objemu, u iného 2 litre a u niekoho 100 hektolitrov. Bude niekto prázdny? Nie, nikto. Každý bude požívať takú mieru blaženosti, nakoľko sa počas života pripravil a disponoval.

A v niečom takomto vidím zmysel toho, čoho sa týka dnešná otázka: Čo znamená, že je svätý polyjelejný, ale nemá bdenie? Ide o kategóriu, ktorá patrí do liturgického kalendára a ktorá vyjadruje, že daný svätec požíva naozaj veľkú úctu Cirkvi, Kristovej nevesty. Ona ako Kristova najbližšia vníma, že tento človek sa počas života s Ježišom Kristom zblížil natoľko, že v nebi z neho musí byť ozajstný vodný rezervoár. A tiež tým chce poukázať, že jeho život môže byť posilou a povzbudením pre náš život.

Čo ale znamená samotné slovo "polyjelej"? Je gréckeho pôvodu a znamená "mnoho milostí/zmilovania" a ide o označenie skupiny žalmov (sú to žalmy 135(134) a 136(135)), ktoré sa spievajú veľmi slávnostným spôsobom počas rannej modlitby Cirkvi, utierne, a to práve na sviatky svätých, ktorí sú "polyjelejní" (no nielen vtedy). To, že svätý nemá bdenie znamená, že k veľkej večierni sa nepripája utiereň a počas večierne neprebieha lítia (posvätenie chleba, pšenice, vína a oleja, inými slovami - myrovanie nebude).

Na záver tohto vysvetlenia pridám aj ja otázku, ktorá mi pri jeho písaní napadla:

Akou "nebeskou nádobou" by som sa stal, keby som dnes odišiel z tohto sveta? Akou nádobou, nosiacou Krista, chcem byť?

utorok 22. decembra 2020

16. Sú veľké a kráľovské - hodinky

 Sú veľké a kráľovské - hodinky 
(výňatok z článku)

Vydané v zborníku “Альфа и Омега”, № 60, 2011
Autor: Protojerej Ilia Šapiro, Zborník „Alfa a Omega“

Veľkú dôstojnosť troch najväčších sviatkov bohoslužobného roka zvýrazňujú služby Veľkých (inak nazývaných Kráľovských) hodiniek. Konajú sa, ako je známe, na Veľký Piatok Pánových strastí, pred Kristovým Narodením a v predvečer Svätého Bohozjavenia. Sú to kajúce dni, dni božského poníženia sa (kenosis), sprevádzaného prísnym pôstom, zamerané nielen na kajúce prežívanie posvätných udalostí, ale aj k aktívnemu pripojeniu sa veriacich k Pánovi – najskôr skrze bohoslužby a potom reálne, v dejúcom sa stretnutí neba a zeme, večnosti a časnosti.

Spojenie tohto druhu je založené na princípe samotného duchovného sviatku, ale aj na eucharistickom ponímaní. Veď čo iné ako práve účasť na Tajomstve tajomstiev nám v plnosti zjaví zmysel sviatku? Taktiež môžeme hovoriť o osobitnej atmosfére veľkých dní, keď to, čo je bežné, bledne, to, čo je časné, sa takmer stráca a prenecháva miesto večnému, tomu, čo sa udialo jediný raz. Po takýchto bohoslužbách túžime po celý rok, preto sa usilujeme na ne pripravovať, aby sme sluchom vďaka náležitej pokore znova začuli to, čo sme už kedysi predtým počuli a ak dá Pán, tak aj to, čo sme prv nepočuli. Je to nepríjemný pohľad, ale odkrývanie tejto plnosti veľkých myšlienok zahrnutej v bohoslužbe je pre modliacich sa buď veľmi biedne alebo (čo je ešte horšie) sa od neho úplne upúšťa.

Ak sa na všetky tri bohoslužby Kráľovských hodiniek pozrieme naraz, môžeme si všimnúť presne stanovenú hierarchiu sviatkov, ktoré nasledujú po dňoch konania týchto služieb. Táto hierarchia vyzerá takto: Pascha – Narodenie – Krst. Pozemské utrpenie dní, ktoré im predchádzajú, sa mení na nebeskú radosť sviatočných dní. Čím plnšia je radosť sviatku, tým hlbšie je utrpenie toho veľkého dňa, kedy slávime Cárske časy. V centre pozemskej bolesti na Veľký Piatok je sám Pán. V predvečer Narodenia nám bohoslužba prináša svedectvo o Rodiacej Panne, pre ktorú „nebolo miesta za príbytok“...

V predvečer Božieho zjavenia sa Jánovi Predchodcovi pri rieke Jordán odkrýva veľká priepasť ľudského hriechu, ktorá – ako hovorí hymnograf – volá na priepasť Trojičného čelovíkoľúbija[1]... Takto je utvorený malý pomyselný déesis Kráľovských hodiniek: v centre je Pán Ježiš a vedľa neho stojí Božia Matka a Krstiteľ Ján...

Štruktúra bohoslužieb hodiniek je všeobecne známa (určite?). Veľké hodinky prinášajú do zaužívaného postupu niekoľko dôležitých doplnení, ktoré v podstate menia hlavný dôraz modlitby prvej, tretej, šiestej a deviatej hodinky. Spomínané doplnenia tvoria: 1. Stichiry, 2. Po nich je to prokimen, 3. Parémia, 4. Čítanie z apoštola, 5. Čítanie Evanjelia. Celý tento blok sa spieva a prednáša po bohorodičníku. Je tu však aj ďalšia dôležitá zmena, ktorá prináša danej bohoslužbe osobitnú príchuť. Tou je v prvom rade špeciálny výber žalmov (iba niektoré – na každej hodinke jeden – zostávajú na svojich miestach). Pozornosť na seba priťahuje tiež zvon a kadidlo, ktoré pridávajú službe slávnostný charakter. Všimnúť si môžeme aj to, že na Veľký Piatok sa tropáre na hodinkách menia a na Predvečer Narodenia a Bohozjavenia to tak nie je (čo sa týka kondákov, tie sa nemenia v žiadnom z troch prípadov).

Zdá sa nám však, že hlavnou črtou je tu veľký dôraz na texty Svätého písma (nevynímajúc žalmy, ktoré nám pri modlitbe bežných hodiniek dávajú určitý nástroj na modlitbu, avšak pri modlitbe Veľkých hodiniek nám s úžasnou silou, a to nielen obrazne, ale aj reálne, v bohoslužobnom „dnes“ odhaľujú to, čo si pripomíname, ako reálne).



[1] lásky k človeku

utorok 29. septembra 2020

15_Šokujúce odhalenie: Kto je otec Kyriak?

Prepodobný Kyriak sa narodil v Korinte v rodine presbytera katedrálneho chrámu Jána a jeho manželky Eudoxie. Keď korintský biskup Peter, jeho príbuzný, videl, že z Kyriaka rastie tichý a rozvážny mládenec, ustanovil ho za chrámového čteca. Vytrvalé čítanie Svätého písma prebudilo v jeho duši lásku k Pánovi a túžbu po čistom a bohumilom živote. Raz, keď ešte nemal ani osemnásť rokov, ho počas bohoslužby hlboko zasiahli slová Evanjelia: „Kto chce ísť za mnou, nech zaprie sám seba, vezme svoj kríž a nasleduje ma.“ (Mt 16,24) Preto ani nezašiel domov, ale tajne odišiel do prístavu, kde nasadol na loď a odplavil sa do Jeruzalema. Po návšteve svätých miest Kyriak strávil niekoľko mesiacov v monastieri neďaleko Siona, kde bol poslušníkom igumena abbu Eustorgia a s jeho požehnaním sa odobral do púštnej lavry prepodobného Eutymia Veľkého (jeho pamiatku slávime 20. januára). Prepodobný Eutymios, ktorý v mládencovi uvidel veľké Božie dary, postrihol ho do mníšskeho obrazu a zveril starostlivosti prepodobného Gerasima (pamiatka 4. marca), ktorý mníšskym spôsobom zápasil pri Jordáne, v príbytku svätého Teoktista. Svätý Gerasim, ktorý uvidel mladý vek Kyriaka, ukázal mu ako žiť v trpezlivom spolunažívaní s bratmi.

Mladý mních horlivo spĺňal monastierske poslušníctva, vrúcne sa modlil, málo spal, jedlo prijímal len raz denne a aj to len chlieb a vodu. Počas Veľkého pôstu sa svätý Gerasim obvykle vzďaľoval do púšte Ruva a do kláštora sa vracal na Kvetnú nedeľu. So sebou začal brávať aj Kyriaka. Tam, v úplnej samote, začali títo duchovní bojovníci ešte znásobovať svoje námahy. Prepodobný Gerasim podával každý týždeň svojmu učeníkovi sväté Tajomstvá.

Po smrti prepodobného Gerasima sa 27-ročný mních Kyriak vrátil do lavry prepodobného Eutymia, ale ani on už nebol medzi živými. Prepodobný Kyriak si vyprosil osamotenú kéliu a tam zápasil v mlčanlivosti, rozprávajúc sa iba s mníchom Tomášom. Onedlho bol však Tomáš poslaný do Alexandrie, kde bol vysvätený za biskupa a svätý Kyriak strávil celých desať rokov v mlčanlivosti. Vo veku tridsať sedem rokov bol vysvätený za diakona.

Keď medzi príbytkom prepodobného Eutymia a prepodobného Teoktista došlo k rozdeleniu, svätý Kyriak odišiel do Sukijského monastiera prepodobného Charitóna (pamiatka 28. septembra). V tomto monastieri prichádzajúcich mníchov prijímali akoby boli úplnými nováčikmi a takto bol prijatý aj svätý Kyriak, ktorý sa pokorne namáhal na spoločných monastierskych poslušníctvach. Po niekoľkých rokoch bol Kyriak vysvätený za kňaza a bol určený za kanonarcha (osoba zodpovedná za spev v chráme) a túto úlohu plnil osemnásť rokov. V monastieri svätého Charitóna žil prepodobný Kyriak tridsať rokov. Prísny pôst a úplná krotkosť zaradili prepodobného Kyriaka k tým najprísnejším askétom lavry. Každú noc čítal vo svojej kélii žaltár, pričom čítanie prerušoval iba na to, aby šiel do chrámu na polnočnicu, preto tento askéta spal len veľmi málo. Keď mal prepodobný sedemdesiat rokov, vzdialil sa do púšte Natufa, pričom so sebou zobral len svojho učeníka Jána. Títo pustovníci sa živili iba horkými bylinami, ktoré sa po modlitbe svätého Kyriaka stávali vhodnými na jedenie.

Po piatich rokoch v púšti sa o nich dozvedel jeden z jej obyvateľov a priviedol k nim svojho posadnutého syna a svätý Kyriak ho uzdravil. Od tých čias k nemu začalo prichádzať mnoho ľudí so svojimi trápeniami, no on túžil po úplnej samote, preto sa vzdialil do púšte Ruva, kde strávil ešte päť rokov. No aj na túto púšť k nemu prichádzali chorí a posadnutí a prepodobný ich uzdravoval znamením kríža a modlitbou. V osemdesiatom roku života sa prepodobný Kyriak vzdialil do skrytej púšte Susakim, kde sa stretávali korytá dvoch vyschnutých riek. Podľa tradície sa o tejto púšti vyjadril aj svätý prorok Dávid: „Ty si dal vyschnúť riekam nevysychajúcim.“ (Ž 73,15) Po siedmich rokoch k nemu prišli bratia zo Sukijského monastiera, aby ho prosili o duchovnú pomoc v čase hladu a chorôb, ktoré nastali z Božieho dopustenia. Uprosili svätého Kyriaka, aby sa vrátil do monastiera a prepodobný sa usídlil v jaskyni, kde kedysi duchovne zápasil prepodobný Charitón.

Prepodobný Kyriak preukázal Cirkvi veľkú pomoc v boji so šíriacou sa herézou origenizmu. Skrze modlitbu a slovo navracal oklamaný ľud na cestu pravdy, posilňujúc ich v správne slávenej viere. Zostavovateľ životopisu prepodobného Kyriaka, mních lavry prepodobného Eutymia Cyril, bol svedkom toho, ako prepodobný predpovedal blízku smrť pôvodcov herézy Nona a Leontia, čo sa onedlho aj udialo a heréza sa prestala šíriť.

Sama Presvätá Bohorodička pozývala prepodobného Kyriaka, aby bdel nad čistotou správne sláveného učenia: zjavila sa mu vo sne spolu so svätým Jánom Predchodcom a Jánom Teológom. Odmietla však vojsť do kélie prepodobného, pretože sa v nej nachádzala kniha so slovami heretika Nestória. „V tvojej kélii je môj nepriateľ,“ povedala (pamiatka zjavenia Presvätej Bohorodičky prepodobnému Kyriakovi pripadá na 8. jún).

V deväťdesiatom deviatom roku života sa prepodobný Kyriak opäť vzdialil do púšte Susakim a tam žil so svojím učeníkom Jánom. V púšti slúžil prepodobnému Kyriakovi velikánsky lev, ktorý ho chránil pred zbojníkmi, ale neobťažoval bratov, ktorí prichádzali a tiež jedol z rúk prepodobného.

Raz sa stalo, že v letnej horúčave vyschla všetka voda v jame, kde ju počas zimy pustovníci zbierali a iný zdroj vody nemali. Prepodobný Kyriak sa pomodlil a hneď v púšti začalo výdatne pršať, vďaka čomu sa jama naplnila vodou.

Dva roky pred smrťou sa prepodobný Kyriak vrátil do monastiera a znovu sa usídlil v jaskyni prepodobného Charitóna. Do konca života si tento spravodlivý starec zachoval svoju čulosť, spieval horlivo a postojačky, nikdy nebol bez aktivity: buď sa modlil, alebo pracoval. Pred smrťou si prepodobný Kyriak zavolal bratov, požehnal ich a s modlitbou a potichu odišiel k Pánovi potom, ako prežil 109 rokov.

Jeho pamiatku slávime práve dnes, 29. septembra.

Zo stránky azbuka.ru preložil otec Kyriak Nepustovník.

štvrtok 17. septembra 2020

14_Prológ: Proti hnevu a pamätaniu na zlo

3. september: Proti hnevu a pamätaniu na zlo

(Zo slova o hneve; o tom, ako sa ten, kto v sebe drží hnev proti svojim blížnym, dáva do moci diabla)

Mních menom Izák rozpráva nasledujúci zážitok zo svojho života. Stalo sa, vraví, že som sa raz pohádal so svojím bratom a začal som sa naňho hnevať. Keď som tak raz sedel pri svojej ručnej práci, prišiel mi na um tento môj spor, začal som sa v srdci kajať a premožený strachom zo zodpovednosti pred Bohom som začal uvažovať: „Čo budem robiť?“ V tej chvíli vošiel ku mne akýsi mladík a neurobil to, čo by sa od neho očakávalo – znamenie kríža. Povedal: „Zhrešil si a teraz si rozrušený; odovzdaj sa mne a budeš spokojný.“ A ja, vediac, že je to démon, som odpovedal: „Odíď, lebo ty nie si od Boha.“ A on mne na to: „Je mi ťa ľúto: ničíš svoje dielo, a predsa si môj.“ „Nie,“ vravím, „ja nepatrím tebe, diabol, ale Bohu.“ A on na to: „Tých, ktorí v sebe držia hnev a pamätajú na zlo, Boh odovzdal nám. A ty sa už tri týždne hneváš na svojho brata.“ „Klameš,“ odpovedal som. A on: „Živíš zlo proti svojmu bratovi a tých, ktorí v sebe udržiavajú pamätanie na zlo, čaká geenský oheň. K takým ľuďom som posielaný a ty mi teda patríš.

Keď som to začul, hneď som odišiel k svojmu bratovi, poklonil som sa pred ním a zmierili sme sa. A čo sa stalo? Keď som sa vrátil domov, zbadal som, že diabol, ktorý nemohol zniesť moje zmierenie sa s bratom, v hneve spálil moju ručnú prácu i rohož, na ktorej som sa zvyčajne zdržiaval pri modlitbe.

Z tohto rozprávania, bratia, vidíte, že kto v sebe nosí zlobu voči svojmu blížnemu, ten je v dosahu nepriateľa našej spásy, diabla, a ten, kto sa nekajá za svoju zlobu, nad tým diabol preberá moc. Ďalej to, že ľudí, ktorí v sebe udržiavajú zlobu, čaká v budúcom veku geenský oheň a nakoniec to, že svojím pokáním a zmierením sa s blížnym zahanbujeme diabla a odháňame ho preč od seba.

Čo máme robiť, keď toto vieme, bratia? Sme povinní hasiť v sebe iskry hnevu už v samotnom začiatku, aby sa z iskry nestal plameň, ktorý by sa nám potom stal geenským (pekelným) ohňom. Máme odpúšťať viny a milovať svojich bratov. A aby sme sa tomuto priučili, budeme:

Po prvé častejšie uvažovať o svojom previnení pred Bohom a o Božom milosrdenstve k nám hriešnym. Popri všetkej našej roztržitosti sa často stáva, že nás hriechy privedú do úžasu a seba samých vnímame ako hodných každého trestu. Ako však voči nám postupuje nebeský Otec? Trestá nás za naše hriechy? Nie, ale všetko používa na to, aby nás poučil a napravil. Poslal na svet svojho jednorodeného Syna, aby nás zachránil z hriechu a smrti. Ako starostlivý Otec nám dáva všetko potrebné pre život: jedlo, odev i príbytok. Stráži každý vlas na našej hlave. Volá všetkých nás, hriešnikov k sebe a hovorí: „Poďte ku mne všetci, ktorí sa namáhate a ste preťažení; ja vám dám odpočinutie!“ (Mt 11,28) A keď je nebeský Otec k nám taký milosrdný, potom sme aj my povinní postupovať voči tým, ktorí nás zarmútili. V opačnom prípade platí, že súd bez milosrdenstva čaká tých, ktorí nepreukázali milosrdenstvo.

Po druhé, budeme si pred sebou častejšie predstavovať trpiaceho Pána, ktorý z kríža odpustil svojim nepriateľom. Jeho, ktorý je nevinný, bili, pľuli mu do tváre, ukrižovali ho medzi zločincami, vysmievali sa mu počas jeho neuveriteľného utrpenia a on vravel: „Otče, odpusť im!“ Ak sa Spasiteľ takto zachoval vo vzťahu k svojim nepriateľom, potom sme aj my povinní takto sa správať a to o to viac, že on neurobil nič zlé, a predsa bol trýznený a my často takým či iným spôsobom ponižujeme a vyzbrojujeme proti sebe svojich blížnych. Amen.

pondelok 24. augusta 2020

13_Prečo sa postiť 29. augusta?

"Sú však ľudia, ktorí tvrdia, že v tento deň je treba pridať na kvalite pokrmu a nie postiť sa. O tom ale nie je možné nájsť nijakú zmienku v typikonoch. Veď v tento deň náleží byť úplne zdržanlivý skrze pôst kvôli prorokovi, ktorý trpel pre pravdu a v podsvetí ohlasoval Pána. Dovolený je len rastlinný olej a ďalej rôzne plody ovocia a na slávu Božiu aj jeden pohár vína, kvôli námahe spojenej s bdením. 
 V tento deň nám prináleží prežívať skľúčenosť utrpenia a nie vyhovieť svojmu bruchu, a to pre zdržanlivý život svätého a kvôli krutej vražde a preliatiu jeho krvi Herodom. Veď Predchodcova hlava bola odseknutá na hostine pri tanci smilnej tanečnice, pri uspokojovaní brucha a po zabití rôznych živočíchov a preliatí ich krvi. Nám teda nepatrí jesť nič zo živočíchov, z ktorých prúdi krv a to ani rýb [veď aj ony majú krv a hoci žijú vo vode, patria medzi živé stvorenia (živočíchy)], aby sme sa nestali spoločníkmi Herodovho lahodenia vlastnému bruchu. 
 Ako si chceme uctiť ctihodné Sťatie Krstiteľa? Chceme jesť mäso a iné vzácne pokrmy? A pritom on žil na púšti bez vody i trávy: nejedol ani chlieb a nemal žiaden stôl. Upili by sme si vína? A pritom on nikdy nepil víno, ani nijaký iný svetský nápoj, ani nežil v palácoch, ale usídlil sa pod skalou, kde si vykopal príbytok. Stolom, jedálňou i posteľou mu bola zem a popri ťažkostiach života jedol len raz denne a to kobylky a med divých včiel. Čašou mu bola jeho dlaň a nápojom voda tečúca zo skaly. 
Preto, bratia, vrúcne oslávme tento deň modlitbou a pôstom v miernosti, utečme od toho pijanského správania. Lebo ten, kto sa nechá chytiť do nevery a neuchráni tento uzákonený a veľmi opodstatnený príkaz, ten utrpí ničivé napadnutie. 
 Tých, čo spravodlivo dodržia tento podvih (zápas) požehnaj, Pane, a upevni skrze modlitby svätého Predchodcu."
(z Typikona preložil otec Kyriak)

27. Požehnanie nového medu (1. august)

Modlitba na požehnanie nového medu v prvý deň mesiaca august Pane Ježišu Kriste, nepochopiteľný v milosrdenstve a bohatý na nevýslovné zľuto...