15_Šokujúce odhalenie: Kto je otec Kyriak?

Prepodobný Kyriak sa narodil v Korinte v rodine presbytera katedrálneho chrámu Jána a jeho manželky Eudoxie. Keď korintský biskup Peter, jeho príbuzný, videl, že z Kyriaka rastie tichý a rozvážny mládenec, ustanovil ho za chrámového čteca. Vytrvalé čítanie Svätého písma prebudilo v jeho duši lásku k Pánovi a túžbu po čistom a bohumilom živote. Raz, keď ešte nemal ani osemnásť rokov, ho počas bohoslužby hlboko zasiahli slová Evanjelia: „Kto chce ísť za mnou, nech zaprie sám seba, vezme svoj kríž a nasleduje ma.“ (Mt 16,24) Preto ani nezašiel domov, ale tajne odišiel do prístavu, kde nasadol na loď a odplavil sa do Jeruzalema. Po návšteve svätých miest Kyriak strávil niekoľko mesiacov v monastieri neďaleko Siona, kde bol poslušníkom igumena abbu Eustorgia a s jeho požehnaním sa odobral do púštnej lavry prepodobného Eutymia Veľkého (jeho pamiatku slávime 20. januára). Prepodobný Eutymios, ktorý v mládencovi uvidel veľké Božie dary, postrihol ho do mníšskeho obrazu a zveril starostlivosti prepodobného Gerasima (pamiatka 4. marca), ktorý mníšskym spôsobom zápasil pri Jordáne, v príbytku svätého Teoktista. Svätý Gerasim, ktorý uvidel mladý vek Kyriaka, ukázal mu ako žiť v trpezlivom spolunažívaní s bratmi.

Mladý mních horlivo spĺňal monastierske poslušníctva, vrúcne sa modlil, málo spal, jedlo prijímal len raz denne a aj to len chlieb a vodu. Počas Veľkého pôstu sa svätý Gerasim obvykle vzďaľoval do púšte Ruva a do kláštora sa vracal na Kvetnú nedeľu. So sebou začal brávať aj Kyriaka. Tam, v úplnej samote, začali títo duchovní bojovníci ešte znásobovať svoje námahy. Prepodobný Gerasim podával každý týždeň svojmu učeníkovi sväté Tajomstvá.

Po smrti prepodobného Gerasima sa 27-ročný mních Kyriak vrátil do lavry prepodobného Eutymia, ale ani on už nebol medzi živými. Prepodobný Kyriak si vyprosil osamotenú kéliu a tam zápasil v mlčanlivosti, rozprávajúc sa iba s mníchom Tomášom. Onedlho bol však Tomáš poslaný do Alexandrie, kde bol vysvätený za biskupa a svätý Kyriak strávil celých desať rokov v mlčanlivosti. Vo veku tridsať sedem rokov bol vysvätený za diakona.

Keď medzi príbytkom prepodobného Eutymia a prepodobného Teoktista došlo k rozdeleniu, svätý Kyriak odišiel do Sukijského monastiera prepodobného Charitóna (pamiatka 28. septembra). V tomto monastieri prichádzajúcich mníchov prijímali akoby boli úplnými nováčikmi a takto bol prijatý aj svätý Kyriak, ktorý sa pokorne namáhal na spoločných monastierskych poslušníctvach. Po niekoľkých rokoch bol Kyriak vysvätený za kňaza a bol určený za kanonarcha (osoba zodpovedná za spev v chráme) a túto úlohu plnil osemnásť rokov. V monastieri svätého Charitóna žil prepodobný Kyriak tridsať rokov. Prísny pôst a úplná krotkosť zaradili prepodobného Kyriaka k tým najprísnejším askétom lavry. Každú noc čítal vo svojej kélii žaltár, pričom čítanie prerušoval iba na to, aby šiel do chrámu na polnočnicu, preto tento askéta spal len veľmi málo. Keď mal prepodobný sedemdesiat rokov, vzdialil sa do púšte Natufa, pričom so sebou zobral len svojho učeníka Jána. Títo pustovníci sa živili iba horkými bylinami, ktoré sa po modlitbe svätého Kyriaka stávali vhodnými na jedenie.

Po piatich rokoch v púšti sa o nich dozvedel jeden z jej obyvateľov a priviedol k nim svojho posadnutého syna a svätý Kyriak ho uzdravil. Od tých čias k nemu začalo prichádzať mnoho ľudí so svojimi trápeniami, no on túžil po úplnej samote, preto sa vzdialil do púšte Ruva, kde strávil ešte päť rokov. No aj na túto púšť k nemu prichádzali chorí a posadnutí a prepodobný ich uzdravoval znamením kríža a modlitbou. V osemdesiatom roku života sa prepodobný Kyriak vzdialil do skrytej púšte Susakim, kde sa stretávali korytá dvoch vyschnutých riek. Podľa tradície sa o tejto púšti vyjadril aj svätý prorok Dávid: „Ty si dal vyschnúť riekam nevysychajúcim.“ (Ž 73,15) Po siedmich rokoch k nemu prišli bratia zo Sukijského monastiera, aby ho prosili o duchovnú pomoc v čase hladu a chorôb, ktoré nastali z Božieho dopustenia. Uprosili svätého Kyriaka, aby sa vrátil do monastiera a prepodobný sa usídlil v jaskyni, kde kedysi duchovne zápasil prepodobný Charitón.

Prepodobný Kyriak preukázal Cirkvi veľkú pomoc v boji so šíriacou sa herézou origenizmu. Skrze modlitbu a slovo navracal oklamaný ľud na cestu pravdy, posilňujúc ich v správne slávenej viere. Zostavovateľ životopisu prepodobného Kyriaka, mních lavry prepodobného Eutymia Cyril, bol svedkom toho, ako prepodobný predpovedal blízku smrť pôvodcov herézy Nona a Leontia, čo sa onedlho aj udialo a heréza sa prestala šíriť.

Sama Presvätá Bohorodička pozývala prepodobného Kyriaka, aby bdel nad čistotou správne sláveného učenia: zjavila sa mu vo sne spolu so svätým Jánom Predchodcom a Jánom Teológom. Odmietla však vojsť do kélie prepodobného, pretože sa v nej nachádzala kniha so slovami heretika Nestória. „V tvojej kélii je môj nepriateľ,“ povedala (pamiatka zjavenia Presvätej Bohorodičky prepodobnému Kyriakovi pripadá na 8. jún).

V deväťdesiatom deviatom roku života sa prepodobný Kyriak opäť vzdialil do púšte Susakim a tam žil so svojím učeníkom Jánom. V púšti slúžil prepodobnému Kyriakovi velikánsky lev, ktorý ho chránil pred zbojníkmi, ale neobťažoval bratov, ktorí prichádzali a tiež jedol z rúk prepodobného.

Raz sa stalo, že v letnej horúčave vyschla všetka voda v jame, kde ju počas zimy pustovníci zbierali a iný zdroj vody nemali. Prepodobný Kyriak sa pomodlil a hneď v púšti začalo výdatne pršať, vďaka čomu sa jama naplnila vodou.

Dva roky pred smrťou sa prepodobný Kyriak vrátil do monastiera a znovu sa usídlil v jaskyni prepodobného Charitóna. Do konca života si tento spravodlivý starec zachoval svoju čulosť, spieval horlivo a postojačky, nikdy nebol bez aktivity: buď sa modlil, alebo pracoval. Pred smrťou si prepodobný Kyriak zavolal bratov, požehnal ich a s modlitbou a potichu odišiel k Pánovi potom, ako prežil 109 rokov.

Jeho pamiatku slávime práve dnes, 29. septembra.

Zo stránky azbuka.ru preložil otec Kyriak Nepustovník.

14_Prológ: Proti hnevu a pamätaniu na zlo

3. september: Proti hnevu a pamätaniu na zlo

(Zo slova o hneve; o tom, ako sa ten, kto v sebe drží hnev proti svojim blížnym, dáva do moci diabla)

Mních menom Izák rozpráva nasledujúci zážitok zo svojho života. Stalo sa, vraví, že som sa raz pohádal so svojím bratom a začal som sa naňho hnevať. Keď som tak raz sedel pri svojej ručnej práci, prišiel mi na um tento môj spor, začal som sa v srdci kajať a premožený strachom zo zodpovednosti pred Bohom som začal uvažovať: „Čo budem robiť?“ V tej chvíli vošiel ku mne akýsi mladík a neurobil to, čo by sa od neho očakávalo – znamenie kríža. Povedal: „Zhrešil si a teraz si rozrušený; odovzdaj sa mne a budeš spokojný.“ A ja, vediac, že je to démon, som odpovedal: „Odíď, lebo ty nie si od Boha.“ A on mne na to: „Je mi ťa ľúto: ničíš svoje dielo, a predsa si môj.“ „Nie,“ vravím, „ja nepatrím tebe, diabol, ale Bohu.“ A on na to: „Tých, ktorí v sebe držia hnev a pamätajú na zlo, Boh odovzdal nám. A ty sa už tri týždne hneváš na svojho brata.“ „Klameš,“ odpovedal som. A on: „Živíš zlo proti svojmu bratovi a tých, ktorí v sebe udržiavajú pamätanie na zlo, čaká geenský oheň. K takým ľuďom som posielaný a ty mi teda patríš.

Keď som to začul, hneď som odišiel k svojmu bratovi, poklonil som sa pred ním a zmierili sme sa. A čo sa stalo? Keď som sa vrátil domov, zbadal som, že diabol, ktorý nemohol zniesť moje zmierenie sa s bratom, v hneve spálil moju ručnú prácu i rohož, na ktorej som sa zvyčajne zdržiaval pri modlitbe.

Z tohto rozprávania, bratia, vidíte, že kto v sebe nosí zlobu voči svojmu blížnemu, ten je v dosahu nepriateľa našej spásy, diabla, a ten, kto sa nekajá za svoju zlobu, nad tým diabol preberá moc. Ďalej to, že ľudí, ktorí v sebe udržiavajú zlobu, čaká v budúcom veku geenský oheň a nakoniec to, že svojím pokáním a zmierením sa s blížnym zahanbujeme diabla a odháňame ho preč od seba.

Čo máme robiť, keď toto vieme, bratia? Sme povinní hasiť v sebe iskry hnevu už v samotnom začiatku, aby sa z iskry nestal plameň, ktorý by sa nám potom stal geenským (pekelným) ohňom. Máme odpúšťať viny a milovať svojich bratov. A aby sme sa tomuto priučili, budeme:

Po prvé častejšie uvažovať o svojom previnení pred Bohom a o Božom milosrdenstve k nám hriešnym. Popri všetkej našej roztržitosti sa často stáva, že nás hriechy privedú do úžasu a seba samých vnímame ako hodných každého trestu. Ako však voči nám postupuje nebeský Otec? Trestá nás za naše hriechy? Nie, ale všetko používa na to, aby nás poučil a napravil. Poslal na svet svojho jednorodeného Syna, aby nás zachránil z hriechu a smrti. Ako starostlivý Otec nám dáva všetko potrebné pre život: jedlo, odev i príbytok. Stráži každý vlas na našej hlave. Volá všetkých nás, hriešnikov k sebe a hovorí: „Poďte ku mne všetci, ktorí sa namáhate a ste preťažení; ja vám dám odpočinutie!“ (Mt 11,28) A keď je nebeský Otec k nám taký milosrdný, potom sme aj my povinní postupovať voči tým, ktorí nás zarmútili. V opačnom prípade platí, že súd bez milosrdenstva čaká tých, ktorí nepreukázali milosrdenstvo.

Po druhé, budeme si pred sebou častejšie predstavovať trpiaceho Pána, ktorý z kríža odpustil svojim nepriateľom. Jeho, ktorý je nevinný, bili, pľuli mu do tváre, ukrižovali ho medzi zločincami, vysmievali sa mu počas jeho neuveriteľného utrpenia a on vravel: „Otče, odpusť im!“ Ak sa Spasiteľ takto zachoval vo vzťahu k svojim nepriateľom, potom sme aj my povinní takto sa správať a to o to viac, že on neurobil nič zlé, a predsa bol trýznený a my často takým či iným spôsobom ponižujeme a vyzbrojujeme proti sebe svojich blížnych. Amen.

13_Prečo sa postiť 29. augusta?

"Sú však ľudia, ktorí tvrdia, že v tento deň je treba pridať na kvalite pokrmu a nie postiť sa. O tom ale nie je možné nájsť nijakú zmienku v typikonoch. Veď v tento deň náleží byť úplne zdržanlivý skrze pôst kvôli prorokovi, ktorý trpel pre pravdu a v podsvetí ohlasoval Pána. Dovolený je len rastlinný olej a ďalej rôzne plody ovocia a na slávu Božiu aj jeden pohár vína, kvôli námahe spojenej s bdením. 

 V tento deň nám prináleží prežívať skľúčenosť utrpenia a nie vyhovieť svojmu bruchu, a to pre zdržanlivý život svätého a kvôli krutej vražde a preliatiu jeho krvi Herodom. Veď Predchodcova hlava bola odseknutá na hostine pri tanci smilnej tanečnice, pri uspokojovaní brucha a po zabití rôznych živočíchov a preliatí ich krvi. Nám teda nepatrí jesť nič zo živočíchov, z ktorých prúdi krv a to ani rýb [veď aj ony majú krv a hoci žijú vo vode, patria medzi živé stvorenia (živočíchy)], aby sme sa nestali spoločníkmi Herodovho lahodenia vlastnému bruchu. 

 Ako si chceme uctiť ctihodné Sťatie Krstiteľa? Chceme jesť mäso a iné vzácne pokrmy? A pritom on žil na púšti bez vody i trávy: nejedol ani chlieb a nemal žiaden stôl. Upili by sme si vína? A pritom on nikdy nepil víno, ani nijaký iný svetský nápoj, ani nežil v palácoch, ale usídlil sa pod skalou, kde si vykopal príbytok. Stolom, jedálňou i posteľou mu bola zem a popri ťažkostiach života jedol len raz denne a to kobylky a med divých včiel. Čašou mu bola jeho dlaň a nápojom voda tečúca zo skaly. 

Preto, bratia, vrúcne oslávme tento deň modlitbou a pôstom v miernosti, utečme od toho pijanského správania. Lebo ten, kto sa nechá chytiť do nevery a neuchráni tento uzákonený a veľmi opodstatnený príkaz, ten utrpí ničivé napadnutie. 

 Tých, čo spravodlivo dodržia tento podvih (zápas) požehnaj, Pane, a upevni skrze modlitby svätého Predchodcu."

(z Typikona preložil otec Kyriak)

12_Za zatvorenými dverami

"A spal celý čas?" pýta sa manželka navrátivšia sa z vybavovania v meste. "Ale čosi. Hneď, ako sa za tebou zavreli dvere, zobudil sa a bol celý čas hore ."

Efekt zatvorených dverí má nesporné účinky aj v oblasti výchovy maloletých príslušníkov našej spoločnosti. Nie je to však jediná sféra, v ktorej nám zatvorené dvere chcú niečo povedať.

Spomínate si na apoštolov, ktorí boli zo strachu zhromaždení za zavretými dverami? Ježiš prišiel medzi nich a daroval im svoj pokoj. Rubriky (liturgické pokyny) na otváranie a zatváranie svätých dverí dnes nájdeme v našich liturgikonoch v hranatých zátvorkách ako pokyny viažuce sa na nariadenie miestneho biskupa.

Otvorené sväté dvere (niekedy alebo aj väčšinou nazývané kráľovské či cárske dvere) sa stali "prirodzenou" súčasťou nášho obradového prostredia. Možno je to tak preto, lebo sme v našich bohoslužbách ešte neodhalili čaro múdrosť tajomstva. 

Nevidím, čo sa tam deje. Nemám dobrý výhľad na ikony vo svätyni. Keď sa kňaz otočí, aby žehnal, nie je vidieť, či má správne poskladané prsty.

Hľadáme dôvody, prečo by mali byť sväté (cárske) dvere neustále otvorené namiesto toho, aby sme sa snažili porozumieť tomu, čo nám chcú povedať, keď otvorené nie sú.

Najbližšie, keď vstúpime do chrámu, v ktorom pre dvere ikonostasu neuvidíme obsah svätyne, skúsme neprepadnúť smútku, že je náš fyzický zrak okradnutý o niečo, čo mu "patrí". Namiesto toho s snažme prebúdzať oči svojho srdca, ktoré nás chcú viesť tam, kam zmyslový zrak nedokáže zájsť: k hĺbke tajomstva Božej lásky.

Je to ďalší paradox nášho byzantsko-slovanského obradu: to, čo je zatvorené, nemusí ukracovať naše prežívanie liturgie alebo iných bohoslužieb. Naopak, chce a môže priniesť nový pohľad a ešte viac zvýrazniť čas, kedy sú dvere do svätyne otvorené.

11. Dnes to trvalo nejako dlho, nie?

V akej situácii vychádzajú slová dnešného nadpisu najčastejšie z našich úst? Skúsme sa pozrieť na modelové príklady a rozhodnúť:

A. Zamilovaný pár sa po (nekonečnom) týždni strávenom v odlúčení konečne stretne. Najskôr sa poprechádzajú uličkami mesta, kúpia si v stánku zmrzlinu, ktorú si striedavo vymieňajú, potom na dve hodiny zapadnú v malej kaviarničke, kde čašníčku privádzajú k úžasu, ako sa dá taká malá káva piť taký dlhý čas a nakoniec sa pomalou chôdzou presunú na autobusovú stanicu, kde si po (nekonečnom) lúčení poslednýkrát pre tento deň zamávajú.

Môžu znieť posledné slová, ktoré počujú z úst toho druhého, takto: "Dnes to trvalo nejako dlho, nie?"

B. Hrdí rodičia zasadnú v druhom rade hľadiska na nepohodlné stoličky pamätajúce si sedacie svaly ich rodičov a čakajú, kým to začne. Ich takmer štvorročný syn dnes prvýkrát vystupuje, a preto sa rozhodli zavesiť popoludňajšiu časť svojej práce na krk kolegom a prirútili sa do miestneho kultúrneho domu. Ratolesť oblečená v kostýme matne naznačujúcom predstavovanú postavu sa neistými pohybmi presúva po javisku tak, ako to cvičila niekoľko týždňov v priestoroch obývacej izby. Slzy šťastia rodičov sa miestami neudržia za očnými viečkami. Pocit hrdosti vznášajúci sa vo vzduchu by sa dal krájať.

Dokáže dojatá matka vysloviť vetu: "Dnes to trvalo nejako dlho, nie?"

C. Je nedeľa ráno. Po vstupe do chrámu zachytím, že spevácke miesto zaujala moja obľúbená kantorka. Nie žeby mala pekný hlas, alebo dobre ovládala melódie a noty, ale je fakt rýchla. Miesta okolo mňa sa zapĺňajú a ja netrpezlivo čakám, kedy bude obsadené aj to pred prestolom. Uf, najvyšší čas, už ide. Ale beda, nie je to ten, v ktorého som dúfal. Tomuto to nejde ani zďaleka tak dobre, ako tomu druhému, ktorý sa tuším volá Usain. Aj apoštol je dnes nejaký dlhý (to nemôžu prečítať len každý druhý riadok?). O kázni ani nehovorím. Jednu modlitbu, ktorú sa má kňaz pomodliť potichu, sa modlí nahlas. Zase nestíha. 

Ale prežili sme to. Je koniec. Pri ceste z chrámu stretávam spolužiaka: "Dnes to trvalo nejako dlho, nie?"

Čo je spoločným prvkom týchto troch modelových situácií? Nebudem vás napínať. Je to láska. Láska milého k milej, rodičov k dieťaťu, láska k Bohu. Predsa sme mnohokrát v pokušení pozerať sa na situáciu v chráme ako na zle využitý čas, ktorý sme mohli stráviť inak. Kým neobjavíme v bohoslužbách priestor prežívania vzájomnej lásky Boha a jeho ľudu, zostane to pre nás takto.

Nedávno zosnulý archimandrita Robert Taft, profesor liturgiky, pri pohľade na fresku Sixtínskej kaplnky, kde sa Boží prst takmer dotýka prsta Adama, hovorí:

Liturgia je to, čo vypĺňa medzeru medzi týmito prstami. Pretože Boh v tejto Sixtínskej metafore je tvoriacou, život dávajúcou, zachraňujúcou rukou, vždy siahajúcou našim smerom a história spásy je príbehom našich natiahnutých (alebo takých, čo to odmietajú) rúk v nikdy sa nekončiacom prijímaní a vďakyvzdávaní za tento dar

10_Vymyslel Ježiš Ježišovu modlitbu?

Pri včerajšom pletí zeleninového záhonu som si všimol zaujímavú vec. Rastliny mladej buriny sa správajú ako chameleón. Získavajú rovnaký odtieň ako šalát, ktorému bol pôvodne určený priestor celého záhona. Keď už však prerastú vyššie ako listy zeleniny, strácajú túto asimilačnú schopnosť alebo aj úsilie a stmavnú. Zo začiatku je však ťažké len na základe farby rozhodnúť o užitočnosti či neužitočnosti rastliny týčiacej sa nad zemou.

Aký súvis má tento detail s Ježišovou modlitbou?

(Ešte jedna krátka odbočka a potom to príde)

Asi to tiež poznáte. Kráčate po ulici a spoza seba začujete naradostený hlas: "Ježiš, už tak dávno som ťa nevidela!" A keď sa otočíte v snahe zapojiť sa do tejto teofanickej udalosti, zistíte, že žiadneho Ježiša veru nevidíte, len suseda Fera z vedľajšieho bloku. Inokedy je takto možné v učiteľskej úlohe byť titulovaný "Pane Bože", na čo skromne odpovedám, že stačí, ak ma budú oslovovať "otec Kyriak alebo pán učiteľ".

Na druhej strane stojí celkom iné použitie mena Ježiša Krista, použitie, ktoré má v kresťanstve hlboké korene a privádza svojou jednoduchosťou k ľudskej jednoduchosti. Ježišova modlitba. Nie, nevolá sa tak preto, že by ju vymyslel Ježiš Kristus (hoci modlitba svätého Efréma Sýrskeho do tohto modelu pasuje). Nesie tento názov kvôli tomu, že jej centrom je meno Ježiša Krista.

Táto modlitba má vo svojej kratšej forme len sedem slov. Je stručná, no hlboká a mocná. V určitom slova zmysle je liekom pre dnešnú dobu, ktorá je preplnená informáciami a novinkami. Koľko slov si denne vypočujeme a koľko ich vyjde z našich úst?

A Boh nám posiela proti burine prázdnych slov či dokonca prázdneho užívania jeho mena herbicíd vo forme Ježišovej modlitby. Je taká krátka a jednoduchá, až je ťažké modliť sa ju a trvá dlho vstúpiť do nej. Ako pri každej ceste, dôležitý je prvý krok. Zobrať do rúk čotky, stíšiť sa a zjednodušiť svoje slová:

"Pane Ježišu Kriste, zmiluj sa nado mnou."

09_Duchovné povolanie

“Lebo kto by si chcel život zachrániť, stratí ho, ale kto stratí svoj život pre mňa, nájde ho. “ (Mt 16,25)

 

Nie je nič nezvyčajné na tom, keď človek popri bežnej činnosti, či kráčaní, čosi drobné stratí. Vďaka chvíľkovej nepozornosti zrazu malé predmety bez problémov prídu o svojho majiteľa. Stratil som fľašku, mapu, kľúče… Povieme si: no čo už, nevadí.

Teraz si však predstavte, že človek-kresťan kráča po tomto svete a odrazu sa mu stane, že stratí vec celkom iného charakteru ako hmotné drobnôstky, ktoré my ľudia strácame celkom bežne. Dostane sa do takej situácie, že z ničoho nič stratí svoj život. Prestane na ňom akosi úpenlivo a radikálne lipnúť a úplne spontánne ho stratí. Nad bežnou stratou sa vieme viac či menej zarmútiť, no táto strata, ak je úprimná, mu dokonca prinesie radosť!

To preto, že ďalším krokom podľa Ježišových slov je nájdenie života, ktorý je už ale žitím Nového Adama, nie toho starého. Od tej chvíle sa naše bytie už viac nedvádza od starého Adama, ale od Nového - Krista, ako to hovorí Gregor Palama, solúnsky biskup. Je to, ako by sa vám odrazu zmenil genofond…

Predtým, než človek zažije a prijme toto duchovné povolanie, žije tak, akoby živoril. Keď však v ňom zavládne Svätý Duch, stáva sa dieťaťom Boha, jeho život pramení a čerpá z pravého života. 

Prepodobný Serafim, ktorý žil svätým mníšskym životom v sarovskej pustovni v ďalekom Rusku koncom osemnásteho storočia, na otázku, čo treba v živote dosiahnuť, odpovedal: “Získaj Ducha pokoja…”, a k tomu  dodával: “... a tisíce duší okolo teba bude spasených.”

Aký zmysel by však malo povedať niekomu, aby vo veľkom obchodnom dome kúpil napríklad droždie, keby ten dotyčný človek nemal potuchy, čo to droždie je a už vôbec by nevedel, v ktorom z množstva plných regálov má túto vec hľadať. Podobne by tomu bolo v prípade, že by Cirkev učila, že sa máme stávať nádobami čoraz plnšími Svätého Ducha bez toho, že by nám prakticky a jednoducho nevysvetlila, ani neukázala, kto to ten Svätý Duch je.

Otca a Syna si dokážeme relatívne jednoducho vysvetliť na základe podobnosti s prirodzenou rodinou- Otec plodí Syna (tak, ako to vyznávame aj v nícejsko-carihradskom vyznaní viery), dáva mu bytie zo svojho bytia. Kde je tu však priestor pre Ducha? Na to je vhodné použiť slová moskovského metropolitu Filareta: “Otec je Láska križujúca, Syn Láska ukrižovaná a Svätý Duch Láska svätého kríža.” 

Duch je teda najsilnejšia Láska, aká môže existovať. Otec a Syn sa navzájom tak milujú, že táto láska je osobou. Anglický spisovateľ C.S. Lewis to opisuje na príklade podniku, v ktorom fanúšikovia sledujú zápas svojho obľúbeného mužstva- vznáša sa tam akoby duch fanúšikovstva, ktorý všetkých prítomných spája.

Keď však východní otcovia chcú hovoriť o tom, ako je stvorený človek a z čoho sa skladá, nepovedia, že je iba telom a dušou, ale podľa vzoru svätého apoštola Pavla (1 Sol 5,23) pridávajú, že človeka tvorí aj duch - Boží Duch.

Teda, v prípade, že chceme hovoriť o duchovnom povolaní každého človeka, máme v skutočnosti na mysli povolanie človeka k Duchu. Každý kresťan je Bohom volaný k tomu, aby Ho vlastnil tak, že sa mu dá vlastniť. Svätý apoštol Pavol v liste Efezanom (5,18) píše: “Dávajte sa naplniť Duchom.” A svätý Anton Pustovník (žil v 4. storočí v Egyptskej púšti) akoby k tomu dodával vysvetlenie: “Lebo iba duše, ktoré prijali Ducha a sú napájané nebeskou slasťou, rastú.”

A k čomu majú rásť naše duše? K čoraz plnšej podobe nášmu nebeskému Otcovi skrze milosť nášho Pána Ježiša Krista vo Svätom Duchu, ktorý je pokladom Dobra a Darcom Života. No a nebeskou slasťou nemôže byť nič iné, ako Eucharistia prijímaná bez vnútorného odlúčenia od Boha. Po jej prijatí navyše spievame: “Videli sme pravé svetlo, prijali sme Nebeského Ducha.”