12_Za zatvorenými dverami

"A spal celý čas?" pýta sa manželka navrátivšia sa z vybavovania v meste. "Ale čosi. Hneď, ako sa za tebou zavreli dvere, zobudil sa a bol celý čas hore ."

Efekt zatvorených dverí má nesporné účinky aj v oblasti výchovy maloletých príslušníkov našej spoločnosti. Nie je to však jediná sféra, v ktorej nám zatvorené dvere chcú niečo povedať.

Spomínate si na apoštolov, ktorí boli zo strachu zhromaždení za zavretými dverami? Ježiš prišiel medzi nich a daroval im svoj pokoj. Rubriky (liturgické pokyny) na otváranie a zatváranie svätých dverí dnes nájdeme v našich liturgikonoch v hranatých zátvorkách ako pokyny viažuce sa na nariadenie miestneho biskupa.

Otvorené sväté dvere (niekedy alebo aj väčšinou nazývané kráľovské či cárske dvere) sa stali "prirodzenou" súčasťou nášho obradového prostredia. Možno je to tak preto, lebo sme v našich bohoslužbách ešte neodhalili čaro múdrosť tajomstva. 

Nevidím, čo sa tam deje. Nemám dobrý výhľad na ikony vo svätyni. Keď sa kňaz otočí, aby žehnal, nie je vidieť, či má správne poskladané prsty.

Hľadáme dôvody, prečo by mali byť sväté (cárske) dvere neustále otvorené namiesto toho, aby sme sa snažili porozumieť tomu, čo nám chcú povedať, keď otvorené nie sú.

Najbližšie, keď vstúpime do chrámu, v ktorom pre dvere ikonostasu neuvidíme obsah svätyne, skúsme neprepadnúť smútku, že je náš fyzický zrak okradnutý o niečo, čo mu "patrí". Namiesto toho s snažme prebúdzať oči svojho srdca, ktoré nás chcú viesť tam, kam zmyslový zrak nedokáže zájsť: k hĺbke tajomstva Božej lásky.

Je to ďalší paradox nášho byzantsko-slovanského obradu: to, čo je zatvorené, nemusí ukracovať naše prežívanie liturgie alebo iných bohoslužieb. Naopak, chce a môže priniesť nový pohľad a ešte viac zvýrazniť čas, kedy sú dvere do svätyne otvorené.

11. Dnes to trvalo nejako dlho, nie?

V akej situácii vychádzajú slová dnešného nadpisu najčastejšie z našich úst? Skúsme sa pozrieť na modelové príklady a rozhodnúť:

A. Zamilovaný pár sa po (nekonečnom) týždni strávenom v odlúčení konečne stretne. Najskôr sa poprechádzajú uličkami mesta, kúpia si v stánku zmrzlinu, ktorú si striedavo vymieňajú, potom na dve hodiny zapadnú v malej kaviarničke, kde čašníčku privádzajú k úžasu, ako sa dá taká malá káva piť taký dlhý čas a nakoniec sa pomalou chôdzou presunú na autobusovú stanicu, kde si po (nekonečnom) lúčení poslednýkrát pre tento deň zamávajú.

Môžu znieť posledné slová, ktoré počujú z úst toho druhého, takto: "Dnes to trvalo nejako dlho, nie?"

B. Hrdí rodičia zasadnú v druhom rade hľadiska na nepohodlné stoličky pamätajúce si sedacie svaly ich rodičov a čakajú, kým to začne. Ich takmer štvorročný syn dnes prvýkrát vystupuje, a preto sa rozhodli zavesiť popoludňajšiu časť svojej práce na krk kolegom a prirútili sa do miestneho kultúrneho domu. Ratolesť oblečená v kostýme matne naznačujúcom predstavovanú postavu sa neistými pohybmi presúva po javisku tak, ako to cvičila niekoľko týždňov v priestoroch obývacej izby. Slzy šťastia rodičov sa miestami neudržia za očnými viečkami. Pocit hrdosti vznášajúci sa vo vzduchu by sa dal krájať.

Dokáže dojatá matka vysloviť vetu: "Dnes to trvalo nejako dlho, nie?"

C. Je nedeľa ráno. Po vstupe do chrámu zachytím, že spevácke miesto zaujala moja obľúbená kantorka. Nie žeby mala pekný hlas, alebo dobre ovládala melódie a noty, ale je fakt rýchla. Miesta okolo mňa sa zapĺňajú a ja netrpezlivo čakám, kedy bude obsadené aj to pred prestolom. Uf, najvyšší čas, už ide. Ale beda, nie je to ten, v ktorého som dúfal. Tomuto to nejde ani zďaleka tak dobre, ako tomu druhému, ktorý sa tuším volá Usain. Aj apoštol je dnes nejaký dlhý (to nemôžu prečítať len každý druhý riadok?). O kázni ani nehovorím. Jednu modlitbu, ktorú sa má kňaz pomodliť potichu, sa modlí nahlas. Zase nestíha. 

Ale prežili sme to. Je koniec. Pri ceste z chrámu stretávam spolužiaka: "Dnes to trvalo nejako dlho, nie?"

Čo je spoločným prvkom týchto troch modelových situácií? Nebudem vás napínať. Je to láska. Láska milého k milej, rodičov k dieťaťu, láska k Bohu. Predsa sme mnohokrát v pokušení pozerať sa na situáciu v chráme ako na zle využitý čas, ktorý sme mohli stráviť inak. Kým neobjavíme v bohoslužbách priestor prežívania vzájomnej lásky Boha a jeho ľudu, zostane to pre nás takto.

Nedávno zosnulý archimandrita Robert Taft, profesor liturgiky, pri pohľade na fresku Sixtínskej kaplnky, kde sa Boží prst takmer dotýka prsta Adama, hovorí:

Liturgia je to, čo vypĺňa medzeru medzi týmito prstami. Pretože Boh v tejto Sixtínskej metafore je tvoriacou, život dávajúcou, zachraňujúcou rukou, vždy siahajúcou našim smerom a história spásy je príbehom našich natiahnutých (alebo takých, čo to odmietajú) rúk v nikdy sa nekončiacom prijímaní a vďakyvzdávaní za tento dar

10_Vymyslel Ježiš Ježišovu modlitbu?

Pri včerajšom pletí zeleninového záhonu som si všimol zaujímavú vec. Rastliny mladej buriny sa správajú ako chameleón. Získavajú rovnaký odtieň ako šalát, ktorému bol pôvodne určený priestor celého záhona. Keď už však prerastú vyššie ako listy zeleniny, strácajú túto asimilačnú schopnosť alebo aj úsilie a stmavnú. Zo začiatku je však ťažké len na základe farby rozhodnúť o užitočnosti či neužitočnosti rastliny týčiacej sa nad zemou.

Aký súvis má tento detail s Ježišovou modlitbou?

(Ešte jedna krátka odbočka a potom to príde)

Asi to tiež poznáte. Kráčate po ulici a spoza seba začujete naradostený hlas: "Ježiš, už tak dávno som ťa nevidela!" A keď sa otočíte v snahe zapojiť sa do tejto teofanickej udalosti, zistíte, že žiadneho Ježiša veru nevidíte, len suseda Fera z vedľajšieho bloku. Inokedy je takto možné v učiteľskej úlohe byť titulovaný "Pane Bože", na čo skromne odpovedám, že stačí, ak ma budú oslovovať "otec Kyriak alebo pán učiteľ".

Na druhej strane stojí celkom iné použitie mena Ježiša Krista, použitie, ktoré má v kresťanstve hlboké korene a privádza svojou jednoduchosťou k ľudskej jednoduchosti. Ježišova modlitba. Nie, nevolá sa tak preto, že by ju vymyslel Ježiš Kristus (hoci modlitba svätého Efréma Sýrskeho do tohto modelu pasuje). Nesie tento názov kvôli tomu, že jej centrom je meno Ježiša Krista.

Táto modlitba má vo svojej kratšej forme len sedem slov. Je stručná, no hlboká a mocná. V určitom slova zmysle je liekom pre dnešnú dobu, ktorá je preplnená informáciami a novinkami. Koľko slov si denne vypočujeme a koľko ich vyjde z našich úst?

A Boh nám posiela proti burine prázdnych slov či dokonca prázdneho užívania jeho mena herbicíd vo forme Ježišovej modlitby. Je taká krátka a jednoduchá, až je ťažké modliť sa ju a trvá dlho vstúpiť do nej. Ako pri každej ceste, dôležitý je prvý krok. Zobrať do rúk čotky, stíšiť sa a zjednodušiť svoje slová:

"Pane Ježišu Kriste, zmiluj sa nado mnou."

09_Duchovné povolanie

“Lebo kto by si chcel život zachrániť, stratí ho, ale kto stratí svoj život pre mňa, nájde ho. “ (Mt 16,25)

 

Nie je nič nezvyčajné na tom, keď človek popri bežnej činnosti, či kráčaní, čosi drobné stratí. Vďaka chvíľkovej nepozornosti zrazu malé predmety bez problémov prídu o svojho majiteľa. Stratil som fľašku, mapu, kľúče… Povieme si: no čo už, nevadí.

Teraz si však predstavte, že človek-kresťan kráča po tomto svete a odrazu sa mu stane, že stratí vec celkom iného charakteru ako hmotné drobnôstky, ktoré my ľudia strácame celkom bežne. Dostane sa do takej situácie, že z ničoho nič stratí svoj život. Prestane na ňom akosi úpenlivo a radikálne lipnúť a úplne spontánne ho stratí. Nad bežnou stratou sa vieme viac či menej zarmútiť, no táto strata, ak je úprimná, mu dokonca prinesie radosť!

To preto, že ďalším krokom podľa Ježišových slov je nájdenie života, ktorý je už ale žitím Nového Adama, nie toho starého. Od tej chvíle sa naše bytie už viac nedvádza od starého Adama, ale od Nového - Krista, ako to hovorí Gregor Palama, solúnsky biskup. Je to, ako by sa vám odrazu zmenil genofond…

Predtým, než človek zažije a prijme toto duchovné povolanie, žije tak, akoby živoril. Keď však v ňom zavládne Svätý Duch, stáva sa dieťaťom Boha, jeho život pramení a čerpá z pravého života. 

Prepodobný Serafim, ktorý žil svätým mníšskym životom v sarovskej pustovni v ďalekom Rusku koncom osemnásteho storočia, na otázku, čo treba v živote dosiahnuť, odpovedal: “Získaj Ducha pokoja…”, a k tomu  dodával: “... a tisíce duší okolo teba bude spasených.”

Aký zmysel by však malo povedať niekomu, aby vo veľkom obchodnom dome kúpil napríklad droždie, keby ten dotyčný človek nemal potuchy, čo to droždie je a už vôbec by nevedel, v ktorom z množstva plných regálov má túto vec hľadať. Podobne by tomu bolo v prípade, že by Cirkev učila, že sa máme stávať nádobami čoraz plnšími Svätého Ducha bez toho, že by nám prakticky a jednoducho nevysvetlila, ani neukázala, kto to ten Svätý Duch je.

Otca a Syna si dokážeme relatívne jednoducho vysvetliť na základe podobnosti s prirodzenou rodinou- Otec plodí Syna (tak, ako to vyznávame aj v nícejsko-carihradskom vyznaní viery), dáva mu bytie zo svojho bytia. Kde je tu však priestor pre Ducha? Na to je vhodné použiť slová moskovského metropolitu Filareta: “Otec je Láska križujúca, Syn Láska ukrižovaná a Svätý Duch Láska svätého kríža.” 

Duch je teda najsilnejšia Láska, aká môže existovať. Otec a Syn sa navzájom tak milujú, že táto láska je osobou. Anglický spisovateľ C.S. Lewis to opisuje na príklade podniku, v ktorom fanúšikovia sledujú zápas svojho obľúbeného mužstva- vznáša sa tam akoby duch fanúšikovstva, ktorý všetkých prítomných spája.

Keď však východní otcovia chcú hovoriť o tom, ako je stvorený človek a z čoho sa skladá, nepovedia, že je iba telom a dušou, ale podľa vzoru svätého apoštola Pavla (1 Sol 5,23) pridávajú, že človeka tvorí aj duch - Boží Duch.

Teda, v prípade, že chceme hovoriť o duchovnom povolaní každého človeka, máme v skutočnosti na mysli povolanie človeka k Duchu. Každý kresťan je Bohom volaný k tomu, aby Ho vlastnil tak, že sa mu dá vlastniť. Svätý apoštol Pavol v liste Efezanom (5,18) píše: “Dávajte sa naplniť Duchom.” A svätý Anton Pustovník (žil v 4. storočí v Egyptskej púšti) akoby k tomu dodával vysvetlenie: “Lebo iba duše, ktoré prijali Ducha a sú napájané nebeskou slasťou, rastú.”

A k čomu majú rásť naše duše? K čoraz plnšej podobe nášmu nebeskému Otcovi skrze milosť nášho Pána Ježiša Krista vo Svätom Duchu, ktorý je pokladom Dobra a Darcom Života. No a nebeskou slasťou nemôže byť nič iné, ako Eucharistia prijímaná bez vnútorného odlúčenia od Boha. Po jej prijatí navyše spievame: “Videli sme pravé svetlo, prijali sme Nebeského Ducha.”

08_Offline časoslov

Keďže je tento blog založený na zvedavých otázkach a na snahe odpovedať na tieto otázky, neprehliadnem ani tú z nich, ktorej sa mi v poslednej dobe často dostáva. Teda, ide skôr o dvojotázku, aby sme boli presní.
Figurant A: "Ó, otec Kyriak! Ešte stále pracuješ na tom časoslove?"
Ja: "Ó, áno, ešte stále."
A: "A kedy bude offline verzia? Neuvažujete nad tým?"
Ja (v mysli): "Jasné, vo dne v noci. Ani sa nenajem."

Pravdaže, danej odpovede sa zdržím, pretože by mala ďaleko od pravdivostnej hodnoty 1. Teraz však vážne: Ako je to s offline verziou časoslova???

A v tejto chvíli príde na rad šokujúce odhalenie, ktoré mnohých iste zarazí alebo aspoň šokuje. Vážení čitatelia, vážení priaznivci časoslova, offline verzia je už na svete. A teraz to viete, tajomstvo prestalo byť tajomstvom.

A v tomto krátkom článku si stručne povieme o tom, ako ju používať. Bude to tak trochu vyzerať ako recept. Potrebujeme:

1. Knihu s názvom Časoslov. Neviem, ako by sme tento názov preložili do slovenského jazyka a aj cirkevnoslovanský slovník toto slovo preloží ako "časoslov". Je to kniha so základnými časťami všetkých bohoslužieb denného okruhu.
2. Zopár ďalších kníh (ak sa chceme modliť dlhodobejšie): Oktoich (alias osmohlasník, diel I. a II.), Triodion (alias Trojpiesňovník, má tri diely, aby sme boli presní), Mineu (teda 12 dielov knihy, v ktorej nájdeme menlivé časti na každý deň).
3. Aby sme to vedeli dať dokopy zíde sa nám Tipikon, teda niečo ako poriadková služba, alebo návod ako to všetko pospájať.
4. A k tomu ešte veľa trpezlivosti s výnimkami a všemožnými kombináciami.

Ak toto všetko máme, držíme v rukách niekoľko sto rokov starú offline verziu časoslova. Žiadne návštevy google obchodov alebo niečoho podobného, žiadne megabajty dát. Čierne na bielom, bez internetového pripojenia a dát.

Zdá sa vám to komplikované? Nuž, asi to tak bude. Veď o časoslove by mohla vzniknúť aj samostatná veda, takzvaná horológia. 

Apoštol Pavol píše: "A tak teraz zostáva viera, nádej a láska, tieto tri..." (1 Kor 13,13)

A čo zostáva nám? A) Zaobstarať si týchto cca 20 kníh a užívať si vlastný, dvadsaťkilový offline časoslov. B) Tešiť sa, že aplikácia časoslov funguje (aspoň) v online režime a že je plná skvelých vecí. C) Hľadať kompromis k verzii A a B tým, že občas chytíme do rúk aj nejakú tú skrátenú knižnú verziu časoslova, napr. vo forme knihy Hore srdcia alebo Večiereň. 

A ešte je tu možnosť D), tá je však akýmsi doplnkom k trom predošlým: modliť sa za projekt časoslova, prípadne ho aj podporiť nejakou konkrétnou formou.

Svätý Ján Klimak vraví:

Rovnako ako zrak je prirodzená schopnosť, ktorú nie je možné získať z reči druhých, tak ani krásu modlitby nemôžeme spoznať z rozprávania.

(Nebeský žebřík, s. 238)

07. A musím sa modliť "z knižky"?

Osobná a liturgická modlitba sú ako dve veslá loďky, na ktorej sa plavíme smerom k Bohu.

Tieto slová zazneli na duchovných cvičeniach, ktoré viedol istý jeromonach pred auditóriom kňazského seminára.

V poriadku, začiatok je zrozumiteľný. Každý človek, ktorý vstupuje do rozhovoru s niekým iným, používa svoju vlastnú slovnú zásobu a rozpráva bez nejako vopred načrtnutých schém. Čo však druhá časť, druhé veslo tejto loďky? Načo je dobrá modlitba "z knižky"? Veď ak je modlitba rozhovorom s Bohom, potom je logickejší variant A, rozhovor vlastnými slovami. Alebo nie?

V poslednej dobe (a myslím tým aj obdobie pred korona izoláciou) sa stala v našich jazykových končinách hitom kniha českého kňaza s názvom Buď, kde jsi a keďže pre nás, Slovákov, už nie je ani zďaleka jednoduché a prirodzené čítať knihy v "exotickom" českom jazyku, kniha sa dočkala aj slovenského prekladu. Teda slovenského prekladu sa dočkala v prvom rade preto, že je naozaj dobrá (a ďalej preto, že je to pomerne jednoduché prekladanie).

Autor knihy, otec Štěpán Smolen, ešte ako bohoslovec zažíva časovo-priestorový únos z reality kňazského seminára do prostredia púštnych otcov. Na púti za starcami ho sprevádza prepodobný Ján Kassián.

Abba Serenus dáva nášmu novodobému pútnikovi pri hľadaní skutočnej hĺbky modlitby toto ponaučenie:

Kto sa chce modliť len vlastnými vetami, ktoré mu samé prídu na jazyk, bude čoskoro Bohu opakovať iba pár plytkých fráz. My na púšti sa modlíme najskôr slovami Písma a vyslovujeme ich tak dlho, kým sa nestanú aj našimi vlastnými slovami... Nech už dospeje naša modlitba akokoľvek vysoko, pri žalmoch začíname a k žalmom sa opäť vraciame.

(Buď, kde jsi, s. 94) 

Pri nedávnej návšteve jedného priateľa som sa dozvedel krutú pravdu o výrobe stopercentných džúsov. Slová "vyrobené z koncentrátu" znamenajú zhruba toto: šťava z ovocia sa sušením a inými procesmi premení na prášok. Prevezie sa v suchej forme k "výrobcovi" džúsu, kde sa opäť spojí s vodou a nejakými ďalšími prísadami a na svete je predajný nápoj. Nie, nemám v úmysle šíriť nijakú osvetu. Tento postup sa mi však spojil s radou ruského svätca Teofana Zatvorníka:

V našich modlitebných knihách sú modlitby svätých otcov - Efréma Sýrskeho, Makaria Egyptského, Bazila Veľkého, Jána Zlatoústeho a iných veľkých mužov modlitby. A keďže boli naplnení duchom modlitby, boli schopní vložiť tohto ducha do slov a odovzdať ich nám. Keď človek vstupuje do týchto modlitieb s pozornosťou a úsilím, potom úžasný a modlitbou napĺňajúci Duch vstúpi doňho.

(Teofan Zatvorník, Ako sa modliť, Homília prvá)

Krásnym záverom a zjednotením týchto dvoch diel, ktoré delia roky a kilometre je to, že modlitba s pomocou slov iných, modlitba s modlitebnou knižkou, nie je spútaním srdca človeka a jeho modlitby. Je naopak obohatením a oslobodením od seba samého, otvorením priestoru pre Božieho Ducha, ktorý je prvoradým autorom modlitieb. Jazyk liturgických modlitieb sa môže stávať našim vlastným jazykom, ktorým sa obraciame k Bohu zjednotení s tými, ktorí nás na ceste k zbožšteniu predbehli a už sa radujú zo svojho Cieľa. 

06_Indikátor stavu

Keď sa stretnú dvaja Číňania, môžu sa jeden druhého pokojne a slušne opýtať otázku: "Ni chi le ma?" Táto zdvorilostná fráza znamená: "Už si jedol?" A nie je to žiadna narážka na bledosť tváre, či malý obvod pásu danej osoby. Ide o čosi ako pozdrav alebo aj pozvanie na večeru.

Keď sa stretnú dvaja Slováci, zvyčajne sa jeden druhého pýtajú: "Ako sa máš?" A to s väčším či menším záujmom o odpoveď druhej osoby. 

Aké zdvorilostné frázy si však vymenia dvaja svätí otcovia, keď sa stretnú? Otázka, či ten druhý už jedol, by nebola na mieste, pretože druhá stránka by pokojne mohla odpovedať: "Myslíš dnes, tento týždeň, či mesiac?" Namiesto toho, ako píše Teofan Zatvorník, pýtajú sa jeden druhého: 

Aká je tvoja modlitba? Ako sa ti modlí?

A odpoveď na túto otázku dá pýtajúcemu sa vedieť, čo prežíva jeho spolubesedník.

A na túto starobylú prax môžeme nadviazať síce starým, no nesmierne aktuálnym výrokom prepodobného Jána Klimaka:

Tvoj stav ti zjaví tvoja modlitba.

Čo jednoduché si môžeme zobrať z tohto príkladu zdvorilosti dávnych mníchov? Nemusíme meniť zdvorilostné frázy, ktorými oslovujeme iných ľudí (hoci v prípade tých najbližších by sme mohli). Môže nám ale povedať, že ak sa človek chce mať dobre, potrebuje sa dobre modliť. A modlitba je dar, ktorý Boh štedro rozdáva svojim deťom podľa svojich slov:

Proste a dostanete! (Mt 7, 7)