27. Požehnanie nového medu (1. august)

Modlitba na požehnanie nového medu v prvý deň mesiaca august

Pane Ježišu Kriste, nepochopiteľný v milosrdenstve a bohatý na nevýslovné zľutovanie, ty si obdivuhodný vo svojej sláve a konáš divy. Pôsobením Svätého Ducha si kedysi požehnal Izrael a sýtil si ho medom zo skaly. Ty sám teraz zhliadni z nebies na toto svoje dielo a svojím nebeským požehnaním požehnaj a posväť tieto včelie plásty a med, ktorý z nich pochádza. Daruj mu účinnú milosť, ktorá dokonalosťou presahuje všetko. Nech každý, kto z neho okúsi, prijme ho a bude z neho jesť, získa zdravie slúžiace na úžitok a nech sa týmto pokrmom nasýti a naplní každým dobrom. Lebo ty si Darca každého dobra a tebe vzdávame slávu s tvojím bezpočiatočným Otcom, presvätým, dobrým a životodarným tvojím Duchom, teraz i vždycky i na veky vekov. Amen.

A kropí ho svätenou vodou.

Pôvodný cirkevnoslovanský text: (odkaz)

26. Poučenie na Mäsopôstnu nedeľu

Poučenie na Mäsopôstnu nedeľu

(skrátená verzia z diela nášho prepodobného a bohonosného otca Teodora, igumena Studitského monastiera)

Bratia a otcovia! 

Podľa zvyčajného poriadku sú teraz svetskí ľudia povinní opustiť požívanie mäsa. No ktokoľvek môže zbadať, ako veľmi sú oddaní starostiam o jeho jedenie, o pitie vína, o rozličné hry a mrzké divadlá, o ktorých sa ani nepatrí hovoriť – ako o tom hovorí apoštol (Ef 5:12).

Ľudia by však mali s veľkou zbožnosťou a dôstojnosťou tráviť aj tento deň, oslavujúc Boha a ďakujúc mu za dary, ktoré im zoslal, pripravujúc sa na príchod (stretnutie) Svätej Štyridsiatnice. No namiesto toho, podľa diablovej náuky, robia úplný opak a konajú celkom neprístojné veci. A podrobujú sa tomu preto, lebo nepočúvajú (nevnímajú) Božie Slovo a učenie Cirkvi.

Hovoríme o tom, aby sme nedovoľovali svojej mysli prebývať so svetskými žiadosťami, po ktorých nemá nikto túžiť. Je potrebné odvracať sa od nich s odporom, hubiť ich, smútiť a plakať nad tými, ktorí sa im oddali.

Vnímavo a s bázňou pohliadnime a vyjasnime si zmysel božského a svätého Evanjelia, ktoré sa dnes číta. Z neho prebral svoj obsah aj kánon Triódy (ktorý sa teraz spieva). Predstavme si veľký, strašný a preslávny deň druhého príchodu nášho Pána Ježiša Krista, kedy on zasadne s veľkou slávou na svojom strašnom Prestole. Aký strach a bázeň vtedy nastane u všetkých ľudí, keď sa budú chvieť nebeské mocnosti, ako hovorí Evanjelium (Lk 21:26)! Vtedy nebudú preverené len naše skutky, ale aj slová, samotné myšlienky i úmysly našich sŕdc. Veľký Sudca postaví spravodlivých napravo od seba a hriešnych naľavo. A k tým, ktorí budú po jeho pravici, sa on obráti s miernymi a blaženými slovami: „Poďte, požehnaní môjho Otca, zaujmite kráľovstvo, ktoré je pre vás pripravené od stvorenia sveta.“ (Mt 25:34). A tým, čo budú stáť po jeho ľavici, povie s hnevom tieto strašné slová: „Odíďte odo mňa, zlorečení, do večného ohňa, ktorý je pripravený diablovi a jeho anjelom.“ (Mt 25:41)

O čom nám teda vždy prináleží uvažovať? Máme sa utiekať k Bohu s pokáním a slzami, aby nám On odpustil naše hriechy skôr, než príde koniec a aby nás zbavil budúceho strašného rozsudku múk. Prosím vás, obráťme sa k slovám Evanjelia, aby sme premohli slasti a zaslepenosť a pripravili sa na to, aby sme slúžili pred Pánom s bázňou a strachom, zaháňajúc od seba a zbavujúc svoje duše každého hriešneho skutku a každej zlej myšlienky.

Prijmime k sebe každý dobrý skutok a každú cnosť, buďme milosrdní a súcitní k svojim bratom. Buďme ľuďmi, ktorí nepoznajú pokrytectvo a zlobu, buďme dobrotiví a úctiví k svojim blížnym; pokorní, veľkodušní a trpezliví. Necvičme sa iba v duchovných zápasoch, ale bez reptania prijmime aj telesné námahy. Vedzme, že poslušnosť a úslužnosť, ktorou vynikáme, nie je ľudského pôvodu, ale božského. Túžim po tom, aby sme žiaden skutok našich rúk nekazili neporiadnosťou a pýchou, aby nám tak nebol na škodu duše.

A tak, kým je na to čas, získajme každý skutok, dobrý a užitočný pred Bohom, aby sme sa, žijúc podľa Kristových evanjeliových prikázaní, stali dedičmi Nebeského Kráľovstva, v Kristovi Ježišovi, našom Pánovi, ktorému patrí sláva a vláda s Otcom i Svätým Duchom, teraz i vždycky i na veky vekov. Amen.

25. Poučenie na Nedeľu o zblúdenom synovi

 

Poučenie na Nedeľu o zblúdenom (márnotratnom) synovi

(skrátená verzia z diela nášho prepodobného a bohonosného otca Teodora, igumena Studitského monastiera)

Bratia a otcovia! Mnohí ľudia tieto dni nazývajú dňami sviatočnými, dňami radovania sa. A to preto, aby mohli ešte viac jesť a piť. Pritom však nevedia, že ony boli ustanovené nie kvôli prejedaniu sa a opíjaniu, ale kvôli príprave na prichádzajúcu Svätú Štyridsiatnicu.

Vojaci, ktorí sa pripravujú na bitku, dostanú príkaz správať sa tak, aby vo chvíli, keď príde čas vyraziť, nestála im v ceste nejaká prekážka či ťažkosť. Tak aj tieto dni sú ustanovené nie na hodovanie, ale na prípravu na zápas veľkého pôstu.

Veľa jesť a piť je vlastné pohanským slávnostiam, no skutoční kresťania sú povinní jesť a piť s miernosťou a dôstojne, s vďačnosťou voči Bohu, aby si nerobili boha zo svojho žalúdka tým, že mu slúžia a sýtia ho tak, ako to robia mnohí iní. Aj apoštol nás učí: „...o telo sa nestarajte podľa jeho žiadostí“ (Rim 13, 14). Tak aj my, bratia moji, keď nás Boh urobil schopnými vzdialiť sa a oslobodiť od každého zla a zmätku, buďme – nakoľko je to možné – zdržanliví od nemierneho jedenia a pitia. Veď my všetci dobre vieme, že nezdržanlivosť v jedení a požívaní vína a príliš dlhý spánok, to sú príčiny každého hriechu. Tak aj náš praotec Adam, kým bol zdržanlivý a neokúsil zo zakázaného ovocia, mohol sa radovať a veseliť, žijúc uprostred blaženej nádhery raja. No hneď, ako prestúpil Božie prikázanie a okúsil plod stromu, v tej chvíli bol vyhnaný z raja a radosti. Nezdržanlivosť a zlá žiadostivosť zrodili pre neho smrť.

To isté sa stalo aj s piatimi sodomskými mestami, ktoré sa oddali nadmernému a nedôstojnému obžerstvu a pijanstvu, žili smilne a konali mrzký hriech tým, že si líhali na lôžko s mužmi. Za to prijali od Boha veľký a mučivý rozsudok pre tento i budúci svet, veď na nich pršal ohnivý dážď a spálil ich.

Ezau, prvý syn patriarchu Jakuba, trpel kvôli tomu, že sa oddal žiadostivosti svojho hrdla a zjedol, čo bolo položené na stole. Tak predal svoje prvorodenstvo svojmu bratovi Jakubovi, ktoré si on od neho vyprosil. Jedol pokrm, ktorý (brat) pripravil a bol odvrhnutý Bohom.

Aj Boží národ „sa posadil a jedol, a pil. Nato sa zdvihli a veselili sa“ (Ex 32,6) a začali nedôstojne kričať. To isté, bratia, vidíme aj teraz – pijanstvo, radovánky od zlých duchov, krik a náreky, tancovačky a diabolské smilstvo – toto zlo, bratia moji, spôsobuje nezdržanlivosť a skrze ňu, ako sme už povedali, prišla na svet smrť.

My, kresťania, sme povinní vzdávať vďaky Bohu, ktorý nás nepriviedol na cestu klamstva, ale k blaženému životu, kde namiesto nezdržanlivosti panuje miernosť, namiesto opilstva pôst, namiesto zmätku pokoj, namiesto nepokoja a kriku tichosť a postenie sa, namiesto prázdnych a potupných slov spev a chvála, namiesto smilstva a sebaukájania panenstvo, počestnosť a posväcovanie. Takýmto spôsobom života a prebývaním v počestnosti boli sýtení a zažiarili naši božskí otcovia a podvižníci,1 ktorí s Božou pomocou premohli telesné strasti, vyhnali zlých duchov, konali zázraky, získali slávu a Nebeské Kráľovstvo a stali sa zázračnými a slávnymi po celom svete.

 
Žime aj my, nehodní, podľa vzoru života týchto svätých, s láskou ich napodobňujme a nasledujme ich v počestnosti. Radujme sa v Kristovi a veseľme sa každý so svojim blízkym, veď Pán nám zoslal veľké dary a my, žijúc duchovný život a ak to budeme chcieť, budeme každý deň prežívať radosť a svätý a neprestajný sviatok... Ak nám teda doteraz pomáhal, neochráni nás aj teraz? Len buďme odvážni a bdejme a on nám daruje pevnosť, silu, útechu a trpezlivosť v ťažkostiach a pokušeniach, ak na nás podľa Božieho dopustenia prídu. Takto sa mu budeme páčiť do konca nášho života a získame Nebeské Kráľovstvo v Kristovi Ježišovi, našom Pánovi, ktorému patrí sláva a moc spolu s Otcom i Svätým Duchom, teraz i vždycky i na veky vekov. Amen.


1 Termín podvižnik je obtiažne preložiť do slovenčiny. Jeho základ je v slove podvíh, ktoré znamená boj, zápas. Výrok svätého apoštola Pavla dobrý boj som bojoval, znie v cirkevnej slovančine podvihom dóbrym podvizáchsja (pozn. prekl.).

24. Chaos na tróne

Chaos na tróne

Byzantská liturgia je veľmi pestrá v používaní rôznych pojmov. Často je tá istá vec pomenúvaná aj troma rôznymi názvami, a pritom sa stále jedná o jednu a tú istú skutočnosť. Miesto, ktoré je príkladom hromadenia takýchto pojmových kôpok je svätyňa chrámu. Alebo by sme ju mali skôr nazvať oltárom? Aha, hneď jeden príklad. Keď liturgické rubriky hovoria o tom, že kňaz okiadza oltár, myslia tým skôr svätyňu. Áno, nazývajú ju aj svjatiliščom alebo svätyňou svätých, ale mnohokrát používajú práve tento termín, ktorý máme vďaka západnému obradu skôr spojený s obetným stolom.

Aké sú teda správne pomenovania (položme si otázku rovno v pluráli) pre stôl, ktorý sa nachádza uprostred oltára čiže svätyne? Jedným z nich, ktorý nás môže uviesť do mierneho zmätku, je žertvenník. Tento názov pochádza od slova žertva, teda obeta. Častejšie sa však používa na stôl, ktorý slúži na prípravu obetných darov a nachádza sa nie v centre svätyne, ale na jej severnej strane. Podstata názvu nás však upriamuje na to, že toto pomenovanie patrí skôr obetnému nie proskomídijnému stolu (na tomto mieste by sme sa opäť mohli zaseknúť pri slove proskomídia a jeho viacznačnosti, ale my si momentálne nechceme komplikovať životy, však?).

Častým a zaužívaným pomenovaním "oltára" uprostred oltárnej časti je prestol a práve k tomuto pojmu sme dnes chceli dospieť. Čo znamená toto slovo a čo nám chce povedať o povahe vznešeného stola uprostred svätyne? Veľmi zjednodušene ho môžeme preložiť ako trón, hoci o jeho rôznych významoch a významových odtieňoch by sme mohli viesť vedecké diskusie (pozri napr. Ďačenkov cirkevnoslovanský slovník, s. 491). 

A tu je povestný pes zakopaný! Množstvo vyššieho či nižšieho kléru alebo aj posluhujúcich v našich chrámoch považuje stôl uprostred svätyne za svoj pracovný stôl. Teda tak, ako má kuchár v kuchyni svoj pracovný stôl, ako má stolár svoj pracovný stôl v dielni, ako má opravár svoj pracovný stôl, má kňaz tento pracovný stôl uprostred najsvätejšieho miesta v chráme, svätyne. A dôsledky tohto uvažovania sú jednoznačné, ba až do očí bijúce. Na prestoloch potom nachádzame rôzne artefakty: dva až tri druhy dezinfekcie, množstvo prenosných mikrofónov prevyšujúce počet slúžiacich kňazov, materiál z krúšiacich sa stien, liturgické programy rôznych veľkostí, poháre s vodou, rôzne druhy a žánre kníh, pomôcky na čítanie... 

Potrebujeme sa však na prestol začať pozerať ako na trón Nebeského Kráľa. Boh sa rozhodol stať jedným z nás, vstúpiť do tohto biedneho sveta, ba dokonca, prijal spôsoby prebývania vo svätých Tajomstvách. Stal sa tým najpokornejším. To však neznamená, že máme pokorovať jeho prebývanie medzi nami aj prostredníctvom nedostatočnej úcty k jeho trónu. Je zaiste praktické mať všetky vyššie spomenuté veci pri slúžení liturgie po ruke, nesmieme však zabúdať na to, čo je prvoradou úlohou prestola: byť trónom Kráľa kráľov, Božieho Syna. Nikto z nás by si zrejme nedovolil pozvať na návštevu do svojho domu pápeža alebo nejakého kráľa či prezidenta a posadiť ho na stoličku, na ktorej má porozkladané náradie, žehličku, zvyšky z raňajok alebo iné domáce drobnosti. Majme teda patričnú úctu aj k trónu, na ktorý pozývame samotného Boha.

23. Andrej Krétsky o Narodení presvätej Bohorodičky

"Človek bol na počiatku stvorený ako dokonalý: avšak jeho prirodzenosť stratila svoju pôvodnú dôstojnosť, keď jej bola pozbavená skrze hriech neposlušnosti. Kvôli tomu sme boli vyhnaní z krajiny života a namiesto rajského pokrmu sme získali časný život ako dedičný podiel a spolu s ním aj smrť a porušiteľnosť nášho rodu. Všetci si zamilovali zem a začali ju pokladať za nebo, a preto nebolo nijakej nádeje na spásu okrem pomoci zhora. Ani prirodzený zákon, ani zákon písaný, ani ohnivé kázanie prorokov neboli dosť silné na to, aby vyliečili bolesť. Nikto nedokázal napraviť ľudskú prirodzenosť ani nepoznal prostriedok, skrze ktorý by bolo možné priviesť ju k prvotnej dokonalosti. Až kým sa Stvoriteľ nezľutoval a akoby nanovo nestvoril usporiadaný a prekrásny kozmos, porazil silu hriechu, ktorá vstúpila do sveta, a porodila smrť. Daroval nám obdivuhodný a slobodný život zbavený vášní skrze naše obnovenie (znovustvorenie) v božskom krste znovuzrodenia.

Toto veľké a preslávne dobrodenie, ktoré je celkom zhodné s božskými zákonmi, k nám však mohlo prísť len vďaka tomu, že sa Boh zjavil v tele, podrobil sa zákonom prírody a rozhodol sa prísť k nám a žiť spolu s nami skrze prirodzenosť, ktorú niesol. A ako by sa toto všetko uskutočnilo, keby predtým neposlúžila tajomstvu čistá a nepoškvrnená Panna, ktorá vo svojom lone obsiahla Neobsiahnuteľného, presahujúce všetky zákony prírody? Mohla tomuto tajomstvu poslúžiť ktorákoľvek iná panna okrem tej jedinej, ktorá bola pred všetkými pokoleniami vyvolená Stvoriteľom prírody? Tou Pannou je Bohorodička Mária, Bohom oslávená, z lona ktorej telesne vzišiel Najsvätejší a ktorú si on sám pripravil za svoj obdivuhodný chrám. Ona počala bez semena a porodila bez porušenia, pretože jej Syn je Boh. Narodil sa síce telesne, no bez zmiešania [prirodzeností] a bolesti. Táto Matka naozaj nepoznala prirodzené bolesti pôrodu a obdivuhodne sýtila mliekom Syna, ktorý sa zrodil bez muža. Panna, ktorá porodila počatého bez semena, zostala nepoškvrnenou Pannou. Preto sa táto Panna právom nazýva Bohorodičkou: jej panenstvo si uctievame a jej narodenie oslavujeme. Boh, ktorý sa zjednotil s ľuďmi a zjavil sa v tele, daruje Matke a Panne svoju vlastnú slávu. Prirodzenosť ženy je súčasne oslobodená od prvotnej kliatby, a tak, ako prvá priviedla hriech, táto Prvá začína záchranu."

(prepodobný Andrej Krétsky: Slovo o Narodení presvätej Bohorodičky)

22. Sviatok Premenenia a vitamíny

V nedávnych dobách sa v našich chrámoch začali znova objavovať predtým zabudnuté skutočnosti. Istou skupinou tejto Atlantídy, ktorá sa nanovo zjavuje na povrchu, sú rôzne posväcovania, či požehnávania. Mnohé z nich majú svoje časové zadelenie a pričlenenie k istým dňom a sviatkom. Práve na deň Premenenia nášho Pána, Boha a Spasiteľa Ježiša Krista sa zvykne svätiť (či skôr prinášať a požehnávať) hrozno. Múdra rubrika tohto sviatku však vraví, že tam kde niet vinohradov (ako napríklad vo veľkej časti Ruska alebo aj nášho Slovenska), majú sa prinášať iné plody, napríklad jablká, a prednášať k tomu inú patričnú modlitbu.

Stará ruská tradícia totiž zakazovala do sviatku Premenenia jesť z nových jabĺk. Až po tomto sviatku a akomsi slávnostnom zahájení jablkovej sezóny prostredníctvom danej modlitby bolo prípustné, aby sa konzumovali nové jablká. Táto obyčaj už, pravdaže, stratila väčšiu časť svojho opodstatnenia alebo aktuálnosti, keďže obchodné reťazce ponúkajú "čerstvé" jablká už takmer 365 dní v roku. Dnes môže mať toto požehnanie iný rozmer: zamyslieť sa nad spojitosťou sviatku Premenenia a ovocím.

Ľudová múdrosť spozorovala, že na sviatok Premenenia Pána, ktorý u nás pripadá na 6. august, dochádza aj k premeneniu s malým P. Začína sa meniť počasie. Horúce letné dni, ktoré sprevádzali júl, sa začínajú vytrácať, dlhé teplé večery sú zriedkavejšie a všetko smeruje k tomu, že leto sa zmení na jeseň a prázdniny na školu. V tomto období však zažívajú najväčší rozmach pestované plodiny. Postupne dozrievajú rastliny, ktoré sa v predošlom čase zdali byť len akousi zelenou kulisou záhrady či poľa. Aj tu dochádza k premene. Menia sa kvety na plody, korienky na korene, lístky na jedlé listy a na každom metri záhrady sa stretnete s niečím užitočným pre bežnú gastronómiu.

Príroda je skvelým obrazom duchovného života. Načo sú duchovné kvety, ktorými sú pestré modlitby, ak sa nezmenia na plody lásky a dobra? Aký je význam toho, že zapúšťame korienky v podobe skúšania nových spôsobov pestovania duchovného života, ak sme nezapustili jeden poriadny koreň stálosti?

Ježiš Kristus, Boží Syn, urobil všetko "nás rádi čelovík i nášeho rádi spasénija" - pre nás ľudí a pre našu spásu. Teda aj jeho Premenenie je dielom určeným nielen pre obdiv, ale hlavne kvôli tomu, aby boli premieňané naše životy. Aby boli plodné na dobro a skutočne ovocné kresťanstvo.

Link na modlitby: https://bit.ly/hrozno_a_ovocie

21. profesor Taft o koncelebrácii

Koncelebrácia pri Eucharistii v byzantskom obrade

Robert F. Taft SJ

Otázka: Vysokoprepodobný a drahý otec Archimandrita Robert!

Pri svojej nedávnej ceste do „starého kraja“ som si všimol čosi, čo sa mi zdá ako inovácia v praxi eucharistickej koncelebrácie v Gréckokatolíckej cirkvi na Slovensku (možno som to videl aj na Ukrajine, ale nie som si tým istý). Všetci spoluslúžiaci kňazi čítali nahlas a spolu celú modlitbu, ktorá nasleduje po „Svätý, svätý, svätý Pán zástupov…“, a to vrátane Ježišových slov „Vezmite a jedzte, toto je moje telo… Pite z nej všetci, toto je moja krv…“ Je tento spôsob správny?

Odpoveď: Nie, v žiadnom prípade to takto nie je správne. Aj ja som sa zľakol, keď som nedávno videl túto liturgickú inováciu, ktorá vôbec nevychádza z tradície, pri slovanskej gréckokatolíckej eucharistickej koncelebrácii. Všetci spoluslúžiaci (koncelebranti) čítali nahlas modlitbu postsanctus (modlitbu po Svätý, svätý…), patriacu do anafory, a tiež aj Ježišove slová, ktoré v niektorých gréckokatolíckych cirkvách spievajú všetci spoluslúžitelia. Táto prax je úplne neznáma autentickej východnej praxi, pokiaľ viem.

Pred koncom piateho storočia, ako som už skôr ukázal, Veľká Konštantínopolská Cirkev poznala takú formu eucharistickej koncelebrácie, aká bola známa vo Východo-Sýrskej tradícii. Biskup vyberal jedného presbytera, ktorý prednášal anaforu a posväcoval dary. Okolo 10. storočia už ale máme jasné svedectvo o presbyterskej koncelebrácii v Konštantínopole, pri ktorej prednášali anaforu všetci presbyteri. S touto praxou sa dnes nestretneme všade a niektorí pravoslávni pisatelia sú dokonca toho názoru, že by to tak ani nemalo byť. Neexistuje však žiaden dôkaz o tom, že by anaforu mali nahlas a zborovo prednášať všetci koncelebranti.

Tento nedávno vymyslený zvyk recitovania celej modlitby postsanctus (alebo vlastne akejkoľvek byzantskej liturgickej modlitby) nahlas a jednotne, je latinizáciou a napodobňovaním latinského obradu podľa spôsobu koncelebrácie zavedenej liturgickou obnovou Druhého vatikánskeho koncilu. V byzantskej tradícii nemá táto prax žiadne odôvodnenie. V skutočnosti je potrebné dodať, že ak by tí, ktorí to takto robia, vedeli niečo o svojej vlastnej tradícii, potom by svoju zborovú recitáciu museli rozšíriť a nahlas prednášať celú konsekračnú modlitbu, ktorá ale zahŕňa aj epiklézu vo svojej celosti vrátane slov „Nech sú prijímajúcim…“! Takáto prax je teda novotou a latinizáciou, a preto by mala byť odsúdená a zakázaná. Alebo snáď nikdy nenastane koniec procesu bezhlavej latinizácie, ktorá je neustále odsudzovaná a zakazovaná najvyšším Magistériom? Kedy už zanecháme komplex menejcennosti, ktorý nás tak automaticky núti domnievať sa, že čokoľvek latiníci robia, musí byť tým „správnym katolíckym spôsobom“?

Tento článok nie je myslený ako kritika latinského spôsobu koncelebrácie, ktorý si oni môžu zadefinovať, ako len chcú. Byzantská tradícia má ale svoj vlastný rítus koncelebrácie, ktorý existuje už desať storočí a latinský spôsob koncelebrácie po Druhom vatikánskom koncile vychádza z byzantského modelu a nie naopak. Tiež by sme ale mohli dodať, že hoci v latinskom ríte rubriky prikazujú všetkým koncelebrantom, aby prednášali celú modlitbu koncelebrácie nahlas, (. . . .) tie isté rubriky jasne zakazujú koncelebrantom modliť sa spoločne tieto časti tak hlasno, že by ich hlasy prehlušili hlas hlavného slúžiteľa.⁵ Namiesto toho sa v rubrikách hovorí, že časti, ktoré vyslovujú všetci koncelebranti spoločne, a osobitne slová posvätenia, ktoré sú povinní vyslovovať všetci, majú byť vyslovované tak, aby ich koncelebranti prednášali len slabým hlasom, aby bol hlas hlavného slúžiaceho zreteľne počuteľný. Takto budú tieto slová lepšie vnímateľné pre ľud. Tento posledný bod ukazuje pastorálny rozmer danej rubriky: proklamácia anafory nie je namierená na Boha, ktorý ju už aj tak pozná, ale na ľud a táto proklamácia nemá byť narúšaná „chórovým hukotom“, ktorý sa vyskytne pri spoločnej hlasitej recitácii, keď niektoré hlasy neudržia tempo s ostatnými. Avšak v tejto veci má navrch ekleziálna a klerická stupidita a chórové prednášanie hlasným spôsobom konsekračnej časti anafory v Rímskom obrade, hoci ide o úplne pomýlený spôsob, sa stala prijatým (aj keď jasne zakázaným) zvykom na mnohých miestach medzi tými, ktorí buď nepoznajú (alebo odmietajú spoznať) jasne vyjadrené rubriky svojej vlastnej Cirkvi.

Byzantská eucharistická koncelebrácia, ako čokoľvek iné, má svoju vlastnú históriu a vedci túto históriu podrobne študujú. Netreba si teda nič domýšľať ani vymýšľať. Medzi ortodoxnými Grékmi je možné v priebehu dejín nájsť určitú rôznosť v eucharistickej koncelebrácii. Minimálne niektoré súčasné rubriky naznačujú to, že iba hlavný celebrant premieňa dary, avšak táto prax nepokrýva celú tradíciu, ako to ukázal Brakmann.

V Ruskej tradícii však neexistuje takáto nejednoznačnosť, ako by sa niekto možno domnieval. Ako som už skôr povedal: Rusi vedia, čo majú robiť a robia to. V Ruskej ortodoxnej tradícii majú všetci koncelebranti v kňazskom stupni prednášať všetky kňazské modlitby, a to od modlitby prvej antifóny až po modlitbu pri požívaní darov a nie iba modlitbu postsanctus a slová ustanovenia. Pre toto pravidlo existujú dve výnimky: neprednášajú modlitbu predloženia na konci prípravy darov (ako som to videl v praxi Melchitských katolíckych kňazov), ktorú sa modlí iba kňaz, ktorý koná Prothesis (Proskomídiu); ani všetci nehovoria Zaambónnu modlitbu, ktorú nahlas prednáša iba jeden kňaz tak, aby ho všetci počuli. Inak všetci spoluslúžiaci prednášajú potichu všetky ostatné modlitby, nie iba prechádzajúc si ich očami, ale ľahko vyslovujúc ich jednotlivé slová. Nerecitujú ich však nahlas a zborovo. To je prax neznáma pre správnu byzantskú liturgickú prax a týka sa modlitieb liturgie i ostatných kňazských liturgických modlitieb.

Ruská tradícia je teda jasná, avšak menej jasný a konzistentný je spôsob koncelebrácie v iných byzantských cirkvách. Dá sa tiež povedať, že aj keď je daný spôsob známy, nie vždy to znamená, že je aj vždy správne dodržiavaný. Jeden môj priateľ, kňaz z Moskovského patriarchátu ma informoval, že súčasná prax ruskej ortodoxnej koncelebrácie na archijerejských liturgiách hovorí, že všetci kňazi majú potichu prednášať všetky modlitby, ale až od modlitby trojsvätého. Predošlé štyri modlitby môžu prednášať spamäti (modlitby troch antifón a malého vchodu), ale nemajú ich čítať. Bolo mi povedané, že je to kvôli tomu, že spoluslúžiaci kňazi ešte nevstúpili do svätyne počas malého vchodu, a preto sa považuje za nedôstojné, aby stáli uprostred chrámovej lode a čítali modlitby z liturgikona priamo pred biskupom.

Čo sa týka anafory, tesne pred slovami ustanovenia, ruský ortodoxný Činovnik alebo Archijeratikon má vo všetkých vydaniach, ktoré mám k dispozícii, túto rubriku:

Je potrebné vedieť, že tieto Pánove slová: „Vezmite a jedzte…“ a „Pite z nej všetci…“ majú byť vyslovené nad chlebom a vínom všetkými spoluslúžiacimi naraz a tichým hlasom spolu s biskupoom. Nikto nemá biskupa predbiehať ani za ním zaostávať ani o jediné slovo. Mali by byť vyslovené spoločne všetkými, akoby jedným hlasom. Rovnakým spôsobom, naraz, by mali byť potichu vyslovené slová nad diskosom: „A učiň tento chlieb…“ a ďalej „A čo je v tejto čaši…“ atď. Avšak iba biskupovi samotnému prináleží požehnávať diskos a čašu rukou.

Raes ponúka silné argumenty o tom, že táto rubrika v moskovskom vydaní z roku 1798 sa nachádzala tiež v prvom moskovskom vydaní z roku 1677 a vydanie z roku 1798 ju len okopírovalo. Takže kyjevskí učenci zo školy Kyjevského metropolitu Petra Mohylu (1633-46), ktorí pripravili vydanie z roku 1677, zrejme danú rubriku okopírovali zo známeho Mohylovho Trebníka z roku 1677 (I, 244). Ako Raes ukázal, Gréckokatolíci nasledovali tento mohylovský spôsob prinajmenšom od 18. storočia a možno aj o sto rokov dlhšie. Raes sa dokonca domnieval, že Mohyla mohol túto prax prebrať z gréckokatolíckej praxe. Avšak Raesova priekopnícka štúdia bola korigovaná neskoršími štúdiami a Brakmann vyvrátil mienku, že prax verbálnej spolukonsekračnej koncelebrácie je gréckokatolíckeho pôvodu. Aj Jacob ukázal, že byzantská koncelebrácia s verbálnym zapájaním sa siaha do desiateho storočia.

Tak či onak, citovaná rubrika sa nachádza vo všetkých ruských ortodoxných vydaniach Archijeratikona alebo Činovnika, ktoré som si osobne prezrel: Moskva 1798, 1879, Varšava 1944 a aj v najnovšom vydaní Moskva 1982 (I, 94). Odhliadnuc od pôvodu tejto rubriky, opakuje sa už viac ako tri storočia spolu s jednoznačným a opakovaným súhlasom pravoslávnych. Zaujímavé je, že skrátená forma tejto rubriky v Rímskej redakcii z roku 1973 Ruténskeho Archijeratikona prikazuje všetkým spoluslúžiacim kňazom recitovať spolu slová Ježiša („hlahóľut slovesá Hospódňa kupnohlásno“), ale nijako sa nezmieňuje o tom, že by takto mali postupovať aj pri epikléze. Tu sa teda jedná o závažné zanedbanie v očiach kohokoľvek, kto má aspoň povrchnú znalosť orientálnej liturgickej a teologickej citlivosti, prípadne toho, kto disponuje prinajmenšom hmlistou predstavou o smere, ktorým sa uberá katolícka eucharistická teológia dnešných čias.

Znamená toto všetko, že biskupi a kňazi sa musia stať historikmi liturgie a/alebo učencami v teológii, aby vedeli, o čo sa tu jedná? Vôbec nie. Ukazuje nám to ale, aká komplexná môže byť ktorákoľvek historická otázka a malo by to naučiť tých, ktorí nevedia, čo robia, aby boli zdržanlivejší, keď sa vyjadrujú o liturgii – alebo keď z nej robia cirkus. Veď ona je časťou vzácneho dedičstva ľudstva a nie ich osobným detským ihriskom.

(článok je preložený z Eastern Churches Journal, 2004, Vol. 11, N. 1, p. 119-124)

20. VPD - liturgia alebo služba?

Nedávno zosnulý profesor liturgiky, otec Vojtech Boháč, bol veľmi zásadový človek. Pravdaže, s pribúdajúcim vekom si zo svojej zásadovosti dokázal robiť žarty, ale nikdy ju neopúšťal (alebo ona jeho). Jednou z vecí, na ktorých si potrpel, bolo označenie "Božská služba vopred posvätených darov". Toto pomenovanie stojí akoby v opozícii oproti "Liturgii vopred posvätených darov". Oba tituly majú svojich zástancov i odporcov, a tak stavajú liturgický svet na dve strany barikády a do dvoch táborov. Skúsme sa teda zamyslieť nad povahou tohto sporu a možno budeme prekvapení, aké banálne je jeho riešenie.

Keď si do rúk vezmeme slovenský liturgikon s textom Liturgie svätého Bazila Veľkého, v jeho druhej časti objavíme liturgický text pôstnej VPDčky (ľudový, rozšírený názov). A tá je tu titulovaná ako "Božská služba". Odtiaľ pochádza aj spomínaná zásadovosť otca Vojtecha. Zástancovia tohto pomenovania sa navyše oháňajú nespochybniteľným faktom - na božskej službe vopred posvätených darov predsa nedochádza k premeneniu darov, ide o rozdávanie Eucharistie premenenej pri predošlom (nedeľnom alebo sviatočnom) liturgickom slávení. To je stanovisko jednej strany barikády. Čo spočíva na jej opačnej strane?

Jej vyznávači hovoria o tom, že liturgické texty východných cirkví bez problémov uvádzajú titul Liturgia vopred posvätených darov a nikomu to nereže uši ani oči. Ak by však niekto nesúhlasil s použitím nekatolíckych informačných zdrojov (áno, nájdu sa aj takí), stačí otvoriť Kódex kánonov východných cirkví, nalistovať kánon č. 715, ktorý hovorí toto: 

"§2. Je tiež dovolené, ak je taký legitímny zvyk, prijať milodary pre Liturgiu vopred posvätených darov (lat. pro Liturgia Praesanctificatorum) a za pripomienky v Božskej liturgii."

Kódex teda používa pomenovanie liturgia, čo môže byť ďalším významným prostriedkom pri rozhodovaní sa pre to správne pomenovanie.

Kde je teda pravda? Má ju tábor A alebo B?

Odpoveď je prostá, ako už bolo spomenuté v úvode a zrejme môže u niektorých čitateľov vyvolať aj isté prekvapenie. Pravdu má jedna aj druhá strana barikády. Prečo? Riešenie záhady je ukryté v jazyku. Ak máte radi film Moja tučná grécka svadba, kde jedna z postáv, Grék žijúci v USA, dokázal všetko odvodiť z gréckeho jazyka, môžete si prísť na svoje. Pozrime sa na text modlitby malého vchodu, ktorú sa kňaz modlí potichu, zatiaľčo ľud spieva 3. antifónu. V cirkevnoslovančine tam nájdeme tieto slová: "...vo služénije tvojeja slávy...", ktoré sú prekladom gréckych slov: "is liturgían tis sis dóxis".

Akým slovom je preložené gŕecke slovo liturgían? Áno, termínom služénije. Teda liturgia by mohla byť službou? Veru, aj je. A často je tak označovaná aj v jazyku veriaceho národa. Množstvo ľudí nepovie: "Idem na liturgiu," ale: "Idem na službu."

Pôstna bohoslužba zložená z večierne a prijímania Eucharistie teda môže byť oprávnene nazývaná božskou službou a aj liturgiou. Samozrejme, žiaden elementárne informovaný človek v nej nebude hľadať eucharistický kánon ani s ním spojené veci. Pravda je teda skrytá pod povrchom a opäť sa ukazuje, že viac spája ako rozdeľuje.

18. Prečo sa pred Márnotratným synom nepostíme?

 

V detských časopisoch (ale nielen v nich) často nájdeme úlohu typu: "Nájdi 10 rozdielov medzi týmito obrázkami." Skúste sa pozrieť na tieto dva obrázky (screenshoty) aplikácie Časoslov. Aký jeden dôležitý rozdiel medzi nimi dokážete nájsť (nejedná sa o mená, dátum ani "úroveň" pamiatky svätých).

Podarilo sa?

Nebudem vás ďalej naťahovať. Jedná sa o zdržanlivosť od mäsa. Kým v piatok 22. januára, teda pred týždňom, bola predpísaná klasická piatková pôstna disciplína, na posledný piatok v mesiaci január pripadá tzv. voľnica, teda niet žiadneho pôstu a obmedzenia (pozor, nebojme sa obmedzovať svoj apetít aj naďalej zdravým rozumom).

V typikone sa dočítame:

"Počas tohto týždňa držia heretici pôst, nazývaný arcivuriov. My mnísi počas všetkých jeho dní, teda aj v stredu a piatok, jedem syr i vajíčka, a to o 9. (15.) hodine. Svetskí ľudia jedia mäso, aby tak popreli učenie tejto herézy."

Čo je arcivuriov pôst, odkiaľ pochádza a prečo nám typikon "prikazuje" jesť mäso, aby sme tento pôst popreli? 

Zjednodušene povedané, ide o historický spor medzi dvoma kultúrami a cirkvami: byzantskou a arménskou. Druhá menovaná praktizuje päťdňový pôst (buď na pamiatku pôstu, ktorý sa konal po vyslobodení svätého Gregora, osvietiteľa Arménska, z hrobu, alebo ako pripomenutie pôstu Ninivčanov alebo pôst vyhlásený cisárom Heraklom, keď takmer doviedol Byzanciu k zániku). A keďže byzantská cirkev sa chcela od svojho rivala odlíšiť, ustanovila na tieto dni nepostenie sa (dnešným slovom voľnicu). Toľko krátkej histórie.

Dnešné zjednodušené interpretácie hovoria, že počas tohto týždňa sa nepostíme jednoducho preto, aby sa zvýraznil charakter prichádzajúceho, mäsopôstneho týždňa, kedy by sa už mäso požívať nemalo. Domnievam sa, že toto vysvetlenie je pre súčasného človeka jednoduchšie na pochopenie a prijatie, ako skúmanie starobylých sporov medzi arménmi a grékmi, ktoré sa pretavili aj do jeruzalemského typikona a tak sa dostali až k nám.

Čo je pre nás dôležité? Zamerať sa na podstatu pôstu. Ježiš Petrovi hovorí, aby zatiahol na hlbinu a presne toto nariadenie je adresované aj nám. Mohli by sme ho zhrnúť múdrym veršíkom: "Posti sa duchom a nie bruchom," kto totiž pôst vidí len vo vonkajších prejavoch, nemôže sa obohatiť, avšak kto začína duchom a svoj pôst prejaví aj bruchom, je na ceste, kde môže stretnúť Vysloboditeľa zo svojich neprávostí.

17. Čo sa skrýva za názvom "polyjelejný"?

Trvalo jej to síce niekoľko mesiacov, ale prišla. Objavila sa ako blesk z jasného neba a teraz jej treba venovať pozornosť. Otázka. A nie hocijaká, ale liturgického rázu. A tu je:

Čo znamená polyjelejný sviatok bez bdenia?

Skvelá otázka, naozaj. Trefná a namieste, jednoduchá a pritom komplikovaná.

V poriadku, skúsme začať tam, kde ešte nebol nikto z nás - v nebi. Skúste si predstaviť, že sa tam raz dostanete. Aké to bude? Neopísateľné a nepochopiteľné. Písmo hovorí, že ani oko nevidelo, ani ucho nepočulo, čo Boh pripravil tým, ktorí ho milujú (porov. 1 Kor 2,9). Bude tam Boh, pravdaže, veď o ňom celé nebo je. A čo ďalej? Budú tam ľudia, ktorí žili a zomreli v jednote s ním, ktorí sa očistili od hriechu, a tak sa mu celkom pripodobnili. Otázkou je: budú všetci rovnakí? Určite nie, veď Boh nás nestvoril ako duplikáty, a preto si aj pri vzkriesení zachováme svoju jedinečnosť. Ďalšou, už trochu komplikovanejšou otázkou je to, či budú všetci v nebi prežívať rovnakú blaženosť. A odpoveď je jednoduchá: nie. Prečo? Je Boh neférový? Má svojich obľúbencov? Odpoveď však nie je v Bohu, ale v človeku.

Pokúsme sa vysvetliť si to na prirovnaní. Každý človek, ktorý vstúpi do neba, je ako prázdna nádoba, ktorá sa naplní Bohom, radosťou z jeho prítomnosti a večnou nebeskou blaženosťou. Každý bez výnimky bude naplnený až po okraj. Žiadne poloprázdne či poloplné poháre, všetci budú úplne šťastní. Lenže niekto vojde do neba ako litrová sklenená fľaša, iný ako poldecák a niekto ako obrovská cisterna. Boh ich všetkých naplní až po okraj. U niekoho to bude znamenať 0,04 l objemu, u iného 2 litre a u niekoho 100 hektolitrov. Bude niekto prázdny? Nie, nikto. Každý bude požívať takú mieru blaženosti, nakoľko sa počas života pripravil a disponoval.

A v niečom takomto vidím zmysel toho, čoho sa týka dnešná otázka: Čo znamená, že je svätý polyjelejný, ale nemá bdenie? Ide o kategóriu, ktorá patrí do liturgického kalendára a ktorá vyjadruje, že daný svätec požíva naozaj veľkú úctu Cirkvi, Kristovej nevesty. Ona ako Kristova najbližšia vníma, že tento človek sa počas života s Ježišom Kristom zblížil natoľko, že v nebi z neho musí byť ozajstný vodný rezervoár. A tiež tým chce poukázať, že jeho život môže byť posilou a povzbudením pre náš život.

Čo ale znamená samotné slovo "polyjelej"? Je gréckeho pôvodu a znamená "mnoho milostí/zmilovania" a ide o označenie skupiny žalmov (sú to žalmy 135(134) a 136(135)), ktoré sa spievajú veľmi slávnostným spôsobom počas rannej modlitby Cirkvi, utierne, a to práve na sviatky svätých, ktorí sú "polyjelejní" (no nielen vtedy). To, že svätý nemá bdenie znamená, že k veľkej večierni sa nepripája utiereň a počas večierne neprebieha lítia (posvätenie chleba, pšenice, vína a oleja, inými slovami - myrovanie nebude).

Na záver tohto vysvetlenia pridám aj ja otázku, ktorá mi pri jeho písaní napadla:

Akou "nebeskou nádobou" by som sa stal, keby som dnes odišiel z tohto sveta? Akou nádobou, nosiacou Krista, chcem byť?

16. Sú veľké a kráľovské - hodinky

 Sú veľké a kráľovské - hodinky 
(výňatok z článku)

Vydané v zborníku “Альфа и Омега”, № 60, 2011
Autor: Protojerej Ilia Šapiro, Zborník „Alfa a Omega“

Veľkú dôstojnosť troch najväčších sviatkov bohoslužobného roka zvýrazňujú služby Veľkých (inak nazývaných Kráľovských) hodiniek. Konajú sa, ako je známe, na Veľký Piatok Pánových strastí, pred Kristovým Narodením a v predvečer Svätého Bohozjavenia. Sú to kajúce dni, dni božského poníženia sa (kenosis), sprevádzaného prísnym pôstom, zamerané nielen na kajúce prežívanie posvätných udalostí, ale aj k aktívnemu pripojeniu sa veriacich k Pánovi – najskôr skrze bohoslužby a potom reálne, v dejúcom sa stretnutí neba a zeme, večnosti a časnosti.

Spojenie tohto druhu je založené na princípe samotného duchovného sviatku, ale aj na eucharistickom ponímaní. Veď čo iné ako práve účasť na Tajomstve tajomstiev nám v plnosti zjaví zmysel sviatku? Taktiež môžeme hovoriť o osobitnej atmosfére veľkých dní, keď to, čo je bežné, bledne, to, čo je časné, sa takmer stráca a prenecháva miesto večnému, tomu, čo sa udialo jediný raz. Po takýchto bohoslužbách túžime po celý rok, preto sa usilujeme na ne pripravovať, aby sme sluchom vďaka náležitej pokore znova začuli to, čo sme už kedysi predtým počuli a ak dá Pán, tak aj to, čo sme prv nepočuli. Je to nepríjemný pohľad, ale odkrývanie tejto plnosti veľkých myšlienok zahrnutej v bohoslužbe je pre modliacich sa buď veľmi biedne alebo (čo je ešte horšie) sa od neho úplne upúšťa.

Ak sa na všetky tri bohoslužby Kráľovských hodiniek pozrieme naraz, môžeme si všimnúť presne stanovenú hierarchiu sviatkov, ktoré nasledujú po dňoch konania týchto služieb. Táto hierarchia vyzerá takto: Pascha – Narodenie – Krst. Pozemské utrpenie dní, ktoré im predchádzajú, sa mení na nebeskú radosť sviatočných dní. Čím plnšia je radosť sviatku, tým hlbšie je utrpenie toho veľkého dňa, kedy slávime Cárske časy. V centre pozemskej bolesti na Veľký Piatok je sám Pán. V predvečer Narodenia nám bohoslužba prináša svedectvo o Rodiacej Panne, pre ktorú „nebolo miesta za príbytok“...

V predvečer Božieho zjavenia sa Jánovi Predchodcovi pri rieke Jordán odkrýva veľká priepasť ľudského hriechu, ktorá – ako hovorí hymnograf – volá na priepasť Trojičného čelovíkoľúbija[1]... Takto je utvorený malý pomyselný déesis Kráľovských hodiniek: v centre je Pán Ježiš a vedľa neho stojí Božia Matka a Krstiteľ Ján...

Štruktúra bohoslužieb hodiniek je všeobecne známa (určite?). Veľké hodinky prinášajú do zaužívaného postupu niekoľko dôležitých doplnení, ktoré v podstate menia hlavný dôraz modlitby prvej, tretej, šiestej a deviatej hodinky. Spomínané doplnenia tvoria: 1. Stichiry, 2. Po nich je to prokimen, 3. Parémia, 4. Čítanie z apoštola, 5. Čítanie Evanjelia. Celý tento blok sa spieva a prednáša po bohorodičníku. Je tu však aj ďalšia dôležitá zmena, ktorá prináša danej bohoslužbe osobitnú príchuť. Tou je v prvom rade špeciálny výber žalmov (iba niektoré – na každej hodinke jeden – zostávajú na svojich miestach). Pozornosť na seba priťahuje tiež zvon a kadidlo, ktoré pridávajú službe slávnostný charakter. Všimnúť si môžeme aj to, že na Veľký Piatok sa tropáre na hodinkách menia a na Predvečer Narodenia a Bohozjavenia to tak nie je (čo sa týka kondákov, tie sa nemenia v žiadnom z troch prípadov).

Zdá sa nám však, že hlavnou črtou je tu veľký dôraz na texty Svätého písma (nevynímajúc žalmy, ktoré nám pri modlitbe bežných hodiniek dávajú určitý nástroj na modlitbu, avšak pri modlitbe Veľkých hodiniek nám s úžasnou silou, a to nielen obrazne, ale aj reálne, v bohoslužobnom „dnes“ odhaľujú to, čo si pripomíname, ako reálne).

---

[1] lásky k človeku

15_Šokujúce odhalenie: Kto je otec Kyriak?

Prepodobný Kyriak sa narodil v Korinte v rodine presbytera katedrálneho chrámu Jána a jeho manželky Eudoxie. Keď korintský biskup Peter, jeho príbuzný, videl, že z Kyriaka rastie tichý a rozvážny mládenec, ustanovil ho za chrámového čteca. Vytrvalé čítanie Svätého písma prebudilo v jeho duši lásku k Pánovi a túžbu po čistom a bohumilom živote. Raz, keď ešte nemal ani osemnásť rokov, ho počas bohoslužby hlboko zasiahli slová Evanjelia: „Kto chce ísť za mnou, nech zaprie sám seba, vezme svoj kríž a nasleduje ma.“ (Mt 16,24) Preto ani nezašiel domov, ale tajne odišiel do prístavu, kde nasadol na loď a odplavil sa do Jeruzalema. Po návšteve svätých miest Kyriak strávil niekoľko mesiacov v monastieri neďaleko Siona, kde bol poslušníkom igumena abbu Eustorgia a s jeho požehnaním sa odobral do púštnej lavry prepodobného Eutymia Veľkého (jeho pamiatku slávime 20. januára). Prepodobný Eutymios, ktorý v mládencovi uvidel veľké Božie dary, postrihol ho do mníšskeho obrazu a zveril starostlivosti prepodobného Gerasima (pamiatka 4. marca), ktorý mníšskym spôsobom zápasil pri Jordáne, v príbytku svätého Teoktista. Svätý Gerasim, ktorý uvidel mladý vek Kyriaka, ukázal mu ako žiť v trpezlivom spolunažívaní s bratmi.

Mladý mních horlivo spĺňal monastierske poslušníctva, vrúcne sa modlil, málo spal, jedlo prijímal len raz denne a aj to len chlieb a vodu. Počas Veľkého pôstu sa svätý Gerasim obvykle vzďaľoval do púšte Ruva a do kláštora sa vracal na Kvetnú nedeľu. So sebou začal brávať aj Kyriaka. Tam, v úplnej samote, začali títo duchovní bojovníci ešte znásobovať svoje námahy. Prepodobný Gerasim podával každý týždeň svojmu učeníkovi sväté Tajomstvá.

Po smrti prepodobného Gerasima sa 27-ročný mních Kyriak vrátil do lavry prepodobného Eutymia, ale ani on už nebol medzi živými. Prepodobný Kyriak si vyprosil osamotenú kéliu a tam zápasil v mlčanlivosti, rozprávajúc sa iba s mníchom Tomášom. Onedlho bol však Tomáš poslaný do Alexandrie, kde bol vysvätený za biskupa a svätý Kyriak strávil celých desať rokov v mlčanlivosti. Vo veku tridsať sedem rokov bol vysvätený za diakona.

Keď medzi príbytkom prepodobného Eutymia a prepodobného Teoktista došlo k rozdeleniu, svätý Kyriak odišiel do Sukijského monastiera prepodobného Charitóna (pamiatka 28. septembra). V tomto monastieri prichádzajúcich mníchov prijímali akoby boli úplnými nováčikmi a takto bol prijatý aj svätý Kyriak, ktorý sa pokorne namáhal na spoločných monastierskych poslušníctvach. Po niekoľkých rokoch bol Kyriak vysvätený za kňaza a bol určený za kanonarcha (osoba zodpovedná za spev v chráme) a túto úlohu plnil osemnásť rokov. V monastieri svätého Charitóna žil prepodobný Kyriak tridsať rokov. Prísny pôst a úplná krotkosť zaradili prepodobného Kyriaka k tým najprísnejším askétom lavry. Každú noc čítal vo svojej kélii žaltár, pričom čítanie prerušoval iba na to, aby šiel do chrámu na polnočnicu, preto tento askéta spal len veľmi málo. Keď mal prepodobný sedemdesiat rokov, vzdialil sa do púšte Natufa, pričom so sebou zobral len svojho učeníka Jána. Títo pustovníci sa živili iba horkými bylinami, ktoré sa po modlitbe svätého Kyriaka stávali vhodnými na jedenie.

Po piatich rokoch v púšti sa o nich dozvedel jeden z jej obyvateľov a priviedol k nim svojho posadnutého syna a svätý Kyriak ho uzdravil. Od tých čias k nemu začalo prichádzať mnoho ľudí so svojimi trápeniami, no on túžil po úplnej samote, preto sa vzdialil do púšte Ruva, kde strávil ešte päť rokov. No aj na túto púšť k nemu prichádzali chorí a posadnutí a prepodobný ich uzdravoval znamením kríža a modlitbou. V osemdesiatom roku života sa prepodobný Kyriak vzdialil do skrytej púšte Susakim, kde sa stretávali korytá dvoch vyschnutých riek. Podľa tradície sa o tejto púšti vyjadril aj svätý prorok Dávid: „Ty si dal vyschnúť riekam nevysychajúcim.“ (Ž 73,15) Po siedmich rokoch k nemu prišli bratia zo Sukijského monastiera, aby ho prosili o duchovnú pomoc v čase hladu a chorôb, ktoré nastali z Božieho dopustenia. Uprosili svätého Kyriaka, aby sa vrátil do monastiera a prepodobný sa usídlil v jaskyni, kde kedysi duchovne zápasil prepodobný Charitón.

Prepodobný Kyriak preukázal Cirkvi veľkú pomoc v boji so šíriacou sa herézou origenizmu. Skrze modlitbu a slovo navracal oklamaný ľud na cestu pravdy, posilňujúc ich v správne slávenej viere. Zostavovateľ životopisu prepodobného Kyriaka, mních lavry prepodobného Eutymia Cyril, bol svedkom toho, ako prepodobný predpovedal blízku smrť pôvodcov herézy Nona a Leontia, čo sa onedlho aj udialo a heréza sa prestala šíriť.

Sama Presvätá Bohorodička pozývala prepodobného Kyriaka, aby bdel nad čistotou správne sláveného učenia: zjavila sa mu vo sne spolu so svätým Jánom Predchodcom a Jánom Teológom. Odmietla však vojsť do kélie prepodobného, pretože sa v nej nachádzala kniha so slovami heretika Nestória. „V tvojej kélii je môj nepriateľ,“ povedala (pamiatka zjavenia Presvätej Bohorodičky prepodobnému Kyriakovi pripadá na 8. jún).

V deväťdesiatom deviatom roku života sa prepodobný Kyriak opäť vzdialil do púšte Susakim a tam žil so svojím učeníkom Jánom. V púšti slúžil prepodobnému Kyriakovi velikánsky lev, ktorý ho chránil pred zbojníkmi, ale neobťažoval bratov, ktorí prichádzali a tiež jedol z rúk prepodobného.

Raz sa stalo, že v letnej horúčave vyschla všetka voda v jame, kde ju počas zimy pustovníci zbierali a iný zdroj vody nemali. Prepodobný Kyriak sa pomodlil a hneď v púšti začalo výdatne pršať, vďaka čomu sa jama naplnila vodou.

Dva roky pred smrťou sa prepodobný Kyriak vrátil do monastiera a znovu sa usídlil v jaskyni prepodobného Charitóna. Do konca života si tento spravodlivý starec zachoval svoju čulosť, spieval horlivo a postojačky, nikdy nebol bez aktivity: buď sa modlil, alebo pracoval. Pred smrťou si prepodobný Kyriak zavolal bratov, požehnal ich a s modlitbou a potichu odišiel k Pánovi potom, ako prežil 109 rokov.

Jeho pamiatku slávime práve dnes, 29. septembra.

Zo stránky azbuka.ru preložil otec Kyriak Nepustovník.

14_Prológ: Proti hnevu a pamätaniu na zlo

3. september: Proti hnevu a pamätaniu na zlo

(Zo slova o hneve; o tom, ako sa ten, kto v sebe drží hnev proti svojim blížnym, dáva do moci diabla)

Mních menom Izák rozpráva nasledujúci zážitok zo svojho života. Stalo sa, vraví, že som sa raz pohádal so svojím bratom a začal som sa naňho hnevať. Keď som tak raz sedel pri svojej ručnej práci, prišiel mi na um tento môj spor, začal som sa v srdci kajať a premožený strachom zo zodpovednosti pred Bohom som začal uvažovať: „Čo budem robiť?“ V tej chvíli vošiel ku mne akýsi mladík a neurobil to, čo by sa od neho očakávalo – znamenie kríža. Povedal: „Zhrešil si a teraz si rozrušený; odovzdaj sa mne a budeš spokojný.“ A ja, vediac, že je to démon, som odpovedal: „Odíď, lebo ty nie si od Boha.“ A on mne na to: „Je mi ťa ľúto: ničíš svoje dielo, a predsa si môj.“ „Nie,“ vravím, „ja nepatrím tebe, diabol, ale Bohu.“ A on na to: „Tých, ktorí v sebe držia hnev a pamätajú na zlo, Boh odovzdal nám. A ty sa už tri týždne hneváš na svojho brata.“ „Klameš,“ odpovedal som. A on: „Živíš zlo proti svojmu bratovi a tých, ktorí v sebe udržiavajú pamätanie na zlo, čaká geenský oheň. K takým ľuďom som posielaný a ty mi teda patríš.

Keď som to začul, hneď som odišiel k svojmu bratovi, poklonil som sa pred ním a zmierili sme sa. A čo sa stalo? Keď som sa vrátil domov, zbadal som, že diabol, ktorý nemohol zniesť moje zmierenie sa s bratom, v hneve spálil moju ručnú prácu i rohož, na ktorej som sa zvyčajne zdržiaval pri modlitbe.

Z tohto rozprávania, bratia, vidíte, že kto v sebe nosí zlobu voči svojmu blížnemu, ten je v dosahu nepriateľa našej spásy, diabla, a ten, kto sa nekajá za svoju zlobu, nad tým diabol preberá moc. Ďalej to, že ľudí, ktorí v sebe udržiavajú zlobu, čaká v budúcom veku geenský oheň a nakoniec to, že svojím pokáním a zmierením sa s blížnym zahanbujeme diabla a odháňame ho preč od seba.

Čo máme robiť, keď toto vieme, bratia? Sme povinní hasiť v sebe iskry hnevu už v samotnom začiatku, aby sa z iskry nestal plameň, ktorý by sa nám potom stal geenským (pekelným) ohňom. Máme odpúšťať viny a milovať svojich bratov. A aby sme sa tomuto priučili, budeme:

Po prvé častejšie uvažovať o svojom previnení pred Bohom a o Božom milosrdenstve k nám hriešnym. Popri všetkej našej roztržitosti sa často stáva, že nás hriechy privedú do úžasu a seba samých vnímame ako hodných každého trestu. Ako však voči nám postupuje nebeský Otec? Trestá nás za naše hriechy? Nie, ale všetko používa na to, aby nás poučil a napravil. Poslal na svet svojho jednorodeného Syna, aby nás zachránil z hriechu a smrti. Ako starostlivý Otec nám dáva všetko potrebné pre život: jedlo, odev i príbytok. Stráži každý vlas na našej hlave. Volá všetkých nás, hriešnikov k sebe a hovorí: „Poďte ku mne všetci, ktorí sa namáhate a ste preťažení; ja vám dám odpočinutie!“ (Mt 11,28) A keď je nebeský Otec k nám taký milosrdný, potom sme aj my povinní postupovať voči tým, ktorí nás zarmútili. V opačnom prípade platí, že súd bez milosrdenstva čaká tých, ktorí nepreukázali milosrdenstvo.

Po druhé, budeme si pred sebou častejšie predstavovať trpiaceho Pána, ktorý z kríža odpustil svojim nepriateľom. Jeho, ktorý je nevinný, bili, pľuli mu do tváre, ukrižovali ho medzi zločincami, vysmievali sa mu počas jeho neuveriteľného utrpenia a on vravel: „Otče, odpusť im!“ Ak sa Spasiteľ takto zachoval vo vzťahu k svojim nepriateľom, potom sme aj my povinní takto sa správať a to o to viac, že on neurobil nič zlé, a predsa bol trýznený a my často takým či iným spôsobom ponižujeme a vyzbrojujeme proti sebe svojich blížnych. Amen.

13_Prečo sa postiť 29. augusta?

"Sú však ľudia, ktorí tvrdia, že v tento deň je treba pridať na kvalite pokrmu a nie postiť sa. O tom ale nie je možné nájsť nijakú zmienku v typikonoch. Veď v tento deň náleží byť úplne zdržanlivý skrze pôst kvôli prorokovi, ktorý trpel pre pravdu a v podsvetí ohlasoval Pána. Dovolený je len rastlinný olej a ďalej rôzne plody ovocia a na slávu Božiu aj jeden pohár vína, kvôli námahe spojenej s bdením. 

 V tento deň nám prináleží prežívať skľúčenosť utrpenia a nie vyhovieť svojmu bruchu, a to pre zdržanlivý život svätého a kvôli krutej vražde a preliatiu jeho krvi Herodom. Veď Predchodcova hlava bola odseknutá na hostine pri tanci smilnej tanečnice, pri uspokojovaní brucha a po zabití rôznych živočíchov a preliatí ich krvi. Nám teda nepatrí jesť nič zo živočíchov, z ktorých prúdi krv a to ani rýb [veď aj ony majú krv a hoci žijú vo vode, patria medzi živé stvorenia (živočíchy)], aby sme sa nestali spoločníkmi Herodovho lahodenia vlastnému bruchu. 

 Ako si chceme uctiť ctihodné Sťatie Krstiteľa? Chceme jesť mäso a iné vzácne pokrmy? A pritom on žil na púšti bez vody i trávy: nejedol ani chlieb a nemal žiaden stôl. Upili by sme si vína? A pritom on nikdy nepil víno, ani nijaký iný svetský nápoj, ani nežil v palácoch, ale usídlil sa pod skalou, kde si vykopal príbytok. Stolom, jedálňou i posteľou mu bola zem a popri ťažkostiach života jedol len raz denne a to kobylky a med divých včiel. Čašou mu bola jeho dlaň a nápojom voda tečúca zo skaly. 

Preto, bratia, vrúcne oslávme tento deň modlitbou a pôstom v miernosti, utečme od toho pijanského správania. Lebo ten, kto sa nechá chytiť do nevery a neuchráni tento uzákonený a veľmi opodstatnený príkaz, ten utrpí ničivé napadnutie. 

 Tých, čo spravodlivo dodržia tento podvih (zápas) požehnaj, Pane, a upevni skrze modlitby svätého Predchodcu."

(z Typikona preložil otec Kyriak)

12_Za zatvorenými dverami

"A spal celý čas?" pýta sa manželka navrátivšia sa z vybavovania v meste. "Ale čosi. Hneď, ako sa za tebou zavreli dvere, zobudil sa a bol celý čas hore ."

Efekt zatvorených dverí má nesporné účinky aj v oblasti výchovy maloletých príslušníkov našej spoločnosti. Nie je to však jediná sféra, v ktorej nám zatvorené dvere chcú niečo povedať.

Spomínate si na apoštolov, ktorí boli zo strachu zhromaždení za zavretými dverami? Ježiš prišiel medzi nich a daroval im svoj pokoj. Rubriky (liturgické pokyny) na otváranie a zatváranie svätých dverí dnes nájdeme v našich liturgikonoch v hranatých zátvorkách ako pokyny viažuce sa na nariadenie miestneho biskupa.

Otvorené sväté dvere (niekedy alebo aj väčšinou nazývané kráľovské či cárske dvere) sa stali "prirodzenou" súčasťou nášho obradového prostredia. Možno je to tak preto, lebo sme v našich bohoslužbách ešte neodhalili čaro múdrosť tajomstva. 

Nevidím, čo sa tam deje. Nemám dobrý výhľad na ikony vo svätyni. Keď sa kňaz otočí, aby žehnal, nie je vidieť, či má správne poskladané prsty.

Hľadáme dôvody, prečo by mali byť sväté (cárske) dvere neustále otvorené namiesto toho, aby sme sa snažili porozumieť tomu, čo nám chcú povedať, keď otvorené nie sú.

Najbližšie, keď vstúpime do chrámu, v ktorom pre dvere ikonostasu neuvidíme obsah svätyne, skúsme neprepadnúť smútku, že je náš fyzický zrak okradnutý o niečo, čo mu "patrí". Namiesto toho s snažme prebúdzať oči svojho srdca, ktoré nás chcú viesť tam, kam zmyslový zrak nedokáže zájsť: k hĺbke tajomstva Božej lásky.

Je to ďalší paradox nášho byzantsko-slovanského obradu: to, čo je zatvorené, nemusí ukracovať naše prežívanie liturgie alebo iných bohoslužieb. Naopak, chce a môže priniesť nový pohľad a ešte viac zvýrazniť čas, kedy sú dvere do svätyne otvorené.

11. Dnes to trvalo nejako dlho, nie?

V akej situácii vychádzajú slová dnešného nadpisu najčastejšie z našich úst? Skúsme sa pozrieť na modelové príklady a rozhodnúť:

A. Zamilovaný pár sa po (nekonečnom) týždni strávenom v odlúčení konečne stretne. Najskôr sa poprechádzajú uličkami mesta, kúpia si v stánku zmrzlinu, ktorú si striedavo vymieňajú, potom na dve hodiny zapadnú v malej kaviarničke, kde čašníčku privádzajú k úžasu, ako sa dá taká malá káva piť taký dlhý čas a nakoniec sa pomalou chôdzou presunú na autobusovú stanicu, kde si po (nekonečnom) lúčení poslednýkrát pre tento deň zamávajú.

Môžu znieť posledné slová, ktoré počujú z úst toho druhého, takto: "Dnes to trvalo nejako dlho, nie?"

B. Hrdí rodičia zasadnú v druhom rade hľadiska na nepohodlné stoličky pamätajúce si sedacie svaly ich rodičov a čakajú, kým to začne. Ich takmer štvorročný syn dnes prvýkrát vystupuje, a preto sa rozhodli zavesiť popoludňajšiu časť svojej práce na krk kolegom a prirútili sa do miestneho kultúrneho domu. Ratolesť oblečená v kostýme matne naznačujúcom predstavovanú postavu sa neistými pohybmi presúva po javisku tak, ako to cvičila niekoľko týždňov v priestoroch obývacej izby. Slzy šťastia rodičov sa miestami neudržia za očnými viečkami. Pocit hrdosti vznášajúci sa vo vzduchu by sa dal krájať.

Dokáže dojatá matka vysloviť vetu: "Dnes to trvalo nejako dlho, nie?"

C. Je nedeľa ráno. Po vstupe do chrámu zachytím, že spevácke miesto zaujala moja obľúbená kantorka. Nie žeby mala pekný hlas, alebo dobre ovládala melódie a noty, ale je fakt rýchla. Miesta okolo mňa sa zapĺňajú a ja netrpezlivo čakám, kedy bude obsadené aj to pred prestolom. Uf, najvyšší čas, už ide. Ale beda, nie je to ten, v ktorého som dúfal. Tomuto to nejde ani zďaleka tak dobre, ako tomu druhému, ktorý sa tuším volá Usain. Aj apoštol je dnes nejaký dlhý (to nemôžu prečítať len každý druhý riadok?). O kázni ani nehovorím. Jednu modlitbu, ktorú sa má kňaz pomodliť potichu, sa modlí nahlas. Zase nestíha. 

Ale prežili sme to. Je koniec. Pri ceste z chrámu stretávam spolužiaka: "Dnes to trvalo nejako dlho, nie?"

Čo je spoločným prvkom týchto troch modelových situácií? Nebudem vás napínať. Je to láska. Láska milého k milej, rodičov k dieťaťu, láska k Bohu. Predsa sme mnohokrát v pokušení pozerať sa na situáciu v chráme ako na zle využitý čas, ktorý sme mohli stráviť inak. Kým neobjavíme v bohoslužbách priestor prežívania vzájomnej lásky Boha a jeho ľudu, zostane to pre nás takto.

Nedávno zosnulý archimandrita Robert Taft, profesor liturgiky, pri pohľade na fresku Sixtínskej kaplnky, kde sa Boží prst takmer dotýka prsta Adama, hovorí:

Liturgia je to, čo vypĺňa medzeru medzi týmito prstami. Pretože Boh v tejto Sixtínskej metafore je tvoriacou, život dávajúcou, zachraňujúcou rukou, vždy siahajúcou našim smerom a história spásy je príbehom našich natiahnutých (alebo takých, čo to odmietajú) rúk v nikdy sa nekončiacom prijímaní a vďakyvzdávaní za tento dar

10_Vymyslel Ježiš Ježišovu modlitbu?

Pri včerajšom pletí zeleninového záhonu som si všimol zaujímavú vec. Rastliny mladej buriny sa správajú ako chameleón. Získavajú rovnaký odtieň ako šalát, ktorému bol pôvodne určený priestor celého záhona. Keď už však prerastú vyššie ako listy zeleniny, strácajú túto asimilačnú schopnosť alebo aj úsilie a stmavnú. Zo začiatku je však ťažké len na základe farby rozhodnúť o užitočnosti či neužitočnosti rastliny týčiacej sa nad zemou.

Aký súvis má tento detail s Ježišovou modlitbou?

(Ešte jedna krátka odbočka a potom to príde)

Asi to tiež poznáte. Kráčate po ulici a spoza seba začujete naradostený hlas: "Ježiš, už tak dávno som ťa nevidela!" A keď sa otočíte v snahe zapojiť sa do tejto teofanickej udalosti, zistíte, že žiadneho Ježiša veru nevidíte, len suseda Fera z vedľajšieho bloku. Inokedy je takto možné v učiteľskej úlohe byť titulovaný "Pane Bože", na čo skromne odpovedám, že stačí, ak ma budú oslovovať "otec Kyriak alebo pán učiteľ".

Na druhej strane stojí celkom iné použitie mena Ježiša Krista, použitie, ktoré má v kresťanstve hlboké korene a privádza svojou jednoduchosťou k ľudskej jednoduchosti. Ježišova modlitba. Nie, nevolá sa tak preto, že by ju vymyslel Ježiš Kristus (hoci modlitba svätého Efréma Sýrskeho do tohto modelu pasuje). Nesie tento názov kvôli tomu, že jej centrom je meno Ježiša Krista.

Táto modlitba má vo svojej kratšej forme len sedem slov. Je stručná, no hlboká a mocná. V určitom slova zmysle je liekom pre dnešnú dobu, ktorá je preplnená informáciami a novinkami. Koľko slov si denne vypočujeme a koľko ich vyjde z našich úst?

A Boh nám posiela proti burine prázdnych slov či dokonca prázdneho užívania jeho mena herbicíd vo forme Ježišovej modlitby. Je taká krátka a jednoduchá, až je ťažké modliť sa ju a trvá dlho vstúpiť do nej. Ako pri každej ceste, dôležitý je prvý krok. Zobrať do rúk čotky, stíšiť sa a zjednodušiť svoje slová:

"Pane Ježišu Kriste, zmiluj sa nado mnou."

09_Duchovné povolanie

“Lebo kto by si chcel život zachrániť, stratí ho, ale kto stratí svoj život pre mňa, nájde ho. “ (Mt 16,25)

 

Nie je nič nezvyčajné na tom, keď človek popri bežnej činnosti, či kráčaní, čosi drobné stratí. Vďaka chvíľkovej nepozornosti zrazu malé predmety bez problémov prídu o svojho majiteľa. Stratil som fľašku, mapu, kľúče… Povieme si: no čo už, nevadí.

Teraz si však predstavte, že človek-kresťan kráča po tomto svete a odrazu sa mu stane, že stratí vec celkom iného charakteru ako hmotné drobnôstky, ktoré my ľudia strácame celkom bežne. Dostane sa do takej situácie, že z ničoho nič stratí svoj život. Prestane na ňom akosi úpenlivo a radikálne lipnúť a úplne spontánne ho stratí. Nad bežnou stratou sa vieme viac či menej zarmútiť, no táto strata, ak je úprimná, mu dokonca prinesie radosť!

To preto, že ďalším krokom podľa Ježišových slov je nájdenie života, ktorý je už ale žitím Nového Adama, nie toho starého. Od tej chvíle sa naše bytie už viac nedvádza od starého Adama, ale od Nového - Krista, ako to hovorí Gregor Palama, solúnsky biskup. Je to, ako by sa vám odrazu zmenil genofond…

Predtým, než človek zažije a prijme toto duchovné povolanie, žije tak, akoby živoril. Keď však v ňom zavládne Svätý Duch, stáva sa dieťaťom Boha, jeho život pramení a čerpá z pravého života. 

Prepodobný Serafim, ktorý žil svätým mníšskym životom v sarovskej pustovni v ďalekom Rusku koncom osemnásteho storočia, na otázku, čo treba v živote dosiahnuť, odpovedal: “Získaj Ducha pokoja…”, a k tomu  dodával: “... a tisíce duší okolo teba bude spasených.”

Aký zmysel by však malo povedať niekomu, aby vo veľkom obchodnom dome kúpil napríklad droždie, keby ten dotyčný človek nemal potuchy, čo to droždie je a už vôbec by nevedel, v ktorom z množstva plných regálov má túto vec hľadať. Podobne by tomu bolo v prípade, že by Cirkev učila, že sa máme stávať nádobami čoraz plnšími Svätého Ducha bez toho, že by nám prakticky a jednoducho nevysvetlila, ani neukázala, kto to ten Svätý Duch je.

Otca a Syna si dokážeme relatívne jednoducho vysvetliť na základe podobnosti s prirodzenou rodinou- Otec plodí Syna (tak, ako to vyznávame aj v nícejsko-carihradskom vyznaní viery), dáva mu bytie zo svojho bytia. Kde je tu však priestor pre Ducha? Na to je vhodné použiť slová moskovského metropolitu Filareta: “Otec je Láska križujúca, Syn Láska ukrižovaná a Svätý Duch Láska svätého kríža.” 

Duch je teda najsilnejšia Láska, aká môže existovať. Otec a Syn sa navzájom tak milujú, že táto láska je osobou. Anglický spisovateľ C.S. Lewis to opisuje na príklade podniku, v ktorom fanúšikovia sledujú zápas svojho obľúbeného mužstva- vznáša sa tam akoby duch fanúšikovstva, ktorý všetkých prítomných spája.

Keď však východní otcovia chcú hovoriť o tom, ako je stvorený človek a z čoho sa skladá, nepovedia, že je iba telom a dušou, ale podľa vzoru svätého apoštola Pavla (1 Sol 5,23) pridávajú, že človeka tvorí aj duch - Boží Duch.

Teda, v prípade, že chceme hovoriť o duchovnom povolaní každého človeka, máme v skutočnosti na mysli povolanie človeka k Duchu. Každý kresťan je Bohom volaný k tomu, aby Ho vlastnil tak, že sa mu dá vlastniť. Svätý apoštol Pavol v liste Efezanom (5,18) píše: “Dávajte sa naplniť Duchom.” A svätý Anton Pustovník (žil v 4. storočí v Egyptskej púšti) akoby k tomu dodával vysvetlenie: “Lebo iba duše, ktoré prijali Ducha a sú napájané nebeskou slasťou, rastú.”

A k čomu majú rásť naše duše? K čoraz plnšej podobe nášmu nebeskému Otcovi skrze milosť nášho Pána Ježiša Krista vo Svätom Duchu, ktorý je pokladom Dobra a Darcom Života. No a nebeskou slasťou nemôže byť nič iné, ako Eucharistia prijímaná bez vnútorného odlúčenia od Boha. Po jej prijatí navyše spievame: “Videli sme pravé svetlo, prijali sme Nebeského Ducha.”

08_Offline časoslov

Keďže je tento blog založený na zvedavých otázkach a na snahe odpovedať na tieto otázky, neprehliadnem ani tú z nich, ktorej sa mi v poslednej dobe často dostáva. Teda, ide skôr o dvojotázku, aby sme boli presní.
Figurant A: "Ó, otec Kyriak! Ešte stále pracuješ na tom časoslove?"
Ja: "Ó, áno, ešte stále."
A: "A kedy bude offline verzia? Neuvažujete nad tým?"
Ja (v mysli): "Jasné, vo dne v noci. Ani sa nenajem."

Pravdaže, danej odpovede sa zdržím, pretože by mala ďaleko od pravdivostnej hodnoty 1. Teraz však vážne: Ako je to s offline verziou časoslova???

A v tejto chvíli príde na rad šokujúce odhalenie, ktoré mnohých iste zarazí alebo aspoň šokuje. Vážení čitatelia, vážení priaznivci časoslova, offline verzia je už na svete. A teraz to viete, tajomstvo prestalo byť tajomstvom.

A v tomto krátkom článku si stručne povieme o tom, ako ju používať. Bude to tak trochu vyzerať ako recept. Potrebujeme:

1. Knihu s názvom Časoslov. Neviem, ako by sme tento názov preložili do slovenského jazyka a aj cirkevnoslovanský slovník toto slovo preloží ako "časoslov". Je to kniha so základnými časťami všetkých bohoslužieb denného okruhu.
2. Zopár ďalších kníh (ak sa chceme modliť dlhodobejšie): Oktoich (alias osmohlasník, diel I. a II.), Triodion (alias Trojpiesňovník, má tri diely, aby sme boli presní), Mineu (teda 12 dielov knihy, v ktorej nájdeme menlivé časti na každý deň).
3. Aby sme to vedeli dať dokopy zíde sa nám Tipikon, teda niečo ako poriadková služba, alebo návod ako to všetko pospájať.
4. A k tomu ešte veľa trpezlivosti s výnimkami a všemožnými kombináciami.

Ak toto všetko máme, držíme v rukách niekoľko sto rokov starú offline verziu časoslova. Žiadne návštevy google obchodov alebo niečoho podobného, žiadne megabajty dát. Čierne na bielom, bez internetového pripojenia a dát.

Zdá sa vám to komplikované? Nuž, asi to tak bude. Veď o časoslove by mohla vzniknúť aj samostatná veda, takzvaná horológia. 

Apoštol Pavol píše: "A tak teraz zostáva viera, nádej a láska, tieto tri..." (1 Kor 13,13)

A čo zostáva nám? A) Zaobstarať si týchto cca 20 kníh a užívať si vlastný, dvadsaťkilový offline časoslov. B) Tešiť sa, že aplikácia časoslov funguje (aspoň) v online režime a že je plná skvelých vecí. C) Hľadať kompromis k verzii A a B tým, že občas chytíme do rúk aj nejakú tú skrátenú knižnú verziu časoslova, napr. vo forme knihy Hore srdcia alebo Večiereň. 

A ešte je tu možnosť D), tá je však akýmsi doplnkom k trom predošlým: modliť sa za projekt časoslova, prípadne ho aj podporiť nejakou konkrétnou formou.

Svätý Ján Klimak vraví:

Rovnako ako zrak je prirodzená schopnosť, ktorú nie je možné získať z reči druhých, tak ani krásu modlitby nemôžeme spoznať z rozprávania.

(Nebeský žebřík, s. 238)

07. A musím sa modliť "z knižky"?

Osobná a liturgická modlitba sú ako dve veslá loďky, na ktorej sa plavíme smerom k Bohu.

Tieto slová zazneli na duchovných cvičeniach, ktoré viedol istý jeromonach pred auditóriom kňazského seminára.

V poriadku, začiatok je zrozumiteľný. Každý človek, ktorý vstupuje do rozhovoru s niekým iným, používa svoju vlastnú slovnú zásobu a rozpráva bez nejako vopred načrtnutých schém. Čo však druhá časť, druhé veslo tejto loďky? Načo je dobrá modlitba "z knižky"? Veď ak je modlitba rozhovorom s Bohom, potom je logickejší variant A, rozhovor vlastnými slovami. Alebo nie?

V poslednej dobe (a myslím tým aj obdobie pred korona izoláciou) sa stala v našich jazykových končinách hitom kniha českého kňaza s názvom Buď, kde jsi a keďže pre nás, Slovákov, už nie je ani zďaleka jednoduché a prirodzené čítať knihy v "exotickom" českom jazyku, kniha sa dočkala aj slovenského prekladu. Teda slovenského prekladu sa dočkala v prvom rade preto, že je naozaj dobrá (a ďalej preto, že je to pomerne jednoduché prekladanie).

Autor knihy, otec Štěpán Smolen, ešte ako bohoslovec zažíva časovo-priestorový únos z reality kňazského seminára do prostredia púštnych otcov. Na púti za starcami ho sprevádza prepodobný Ján Kassián.

Abba Serenus dáva nášmu novodobému pútnikovi pri hľadaní skutočnej hĺbky modlitby toto ponaučenie:

Kto sa chce modliť len vlastnými vetami, ktoré mu samé prídu na jazyk, bude čoskoro Bohu opakovať iba pár plytkých fráz. My na púšti sa modlíme najskôr slovami Písma a vyslovujeme ich tak dlho, kým sa nestanú aj našimi vlastnými slovami... Nech už dospeje naša modlitba akokoľvek vysoko, pri žalmoch začíname a k žalmom sa opäť vraciame.

(Buď, kde jsi, s. 94) 

Pri nedávnej návšteve jedného priateľa som sa dozvedel krutú pravdu o výrobe stopercentných džúsov. Slová "vyrobené z koncentrátu" znamenajú zhruba toto: šťava z ovocia sa sušením a inými procesmi premení na prášok. Prevezie sa v suchej forme k "výrobcovi" džúsu, kde sa opäť spojí s vodou a nejakými ďalšími prísadami a na svete je predajný nápoj. Nie, nemám v úmysle šíriť nijakú osvetu. Tento postup sa mi však spojil s radou ruského svätca Teofana Zatvorníka:

V našich modlitebných knihách sú modlitby svätých otcov - Efréma Sýrskeho, Makaria Egyptského, Bazila Veľkého, Jána Zlatoústeho a iných veľkých mužov modlitby. A keďže boli naplnení duchom modlitby, boli schopní vložiť tohto ducha do slov a odovzdať ich nám. Keď človek vstupuje do týchto modlitieb s pozornosťou a úsilím, potom úžasný a modlitbou napĺňajúci Duch vstúpi doňho.

(Teofan Zatvorník, Ako sa modliť, Homília prvá)

Krásnym záverom a zjednotením týchto dvoch diel, ktoré delia roky a kilometre je to, že modlitba s pomocou slov iných, modlitba s modlitebnou knižkou, nie je spútaním srdca človeka a jeho modlitby. Je naopak obohatením a oslobodením od seba samého, otvorením priestoru pre Božieho Ducha, ktorý je prvoradým autorom modlitieb. Jazyk liturgických modlitieb sa môže stávať našim vlastným jazykom, ktorým sa obraciame k Bohu zjednotení s tými, ktorí nás na ceste k zbožšteniu predbehli a už sa radujú zo svojho Cieľa.